Byť či nebyť
DIVADLO / Ticho a spol., Bratislava Nedeľa-Pondelok 18.00
Doba sa vyhrotila, je pomätená. Sme svedkami čoraz častejších a čoraz agresívnejších útokov na menšiny, prejavov netolerancie, fanatizmu, skresľovania histórie, zavádzania a pošliapavania ľudských práv týchto menšín. Ak nezačne fungovať naša pamäť, môže sa stať, že história sa bude opakovať – odkazujú organizátori minifestivalu Byť či nebyť, ktorý sa od nedele koná v bratislavskom divadle Ticho a spol. Je podporou iniciatíve Biela stuha, ktorá vyjadruje občiansky protest proti mocenským a totalitným praktikám vedúcich predstaviteľov banskobystrického kraja. Biela stuha vyjadruje právo na slobodnú tvorbu ale aj zodpovednosť za naše činy.
V nedeľu večer v rámci neho uviedli monodrámu Oslepené hudbou o Alma Rosé, husľovej virtuózke, ktorá sa počas holokaustu proti svojej vôli stala šéfkou ženského orchestra v koncentračnom tábore Auschwitz, kde aj zahynula. Táto hra Ľuby Lesnej bola pracovaná voľne na motívy spomienok bývalých väzenkýň a väzňov Auschwitzu a Birkenau: Mancy Schwalbovej, Hildy Hraboveckej, Lucie Sivákovej, Mórica Taubera. V réžii Viery Dubačovej si zahrala Marta Nováková. Po predstavení o 19.15 h nasledovala diskusia na aktuálne témy, v ktorej diskutovali aj fotograf Andrej Bán či aktivistka Ingrid Kosová.
V pondelok večer prehliadka pokračuje predstavením hry Ireny Brežnej List čiernemu synovi z Bábkového divadla na Rázcestí. Ide o inscenáciu, ktorá tak prekážala banskobystrickému županovi Marianovi Kotlebovi, že nepodporil sériu diskusií so študentmi, ktoré sa mali na základe toho konať v školách.
Inscenácia List čiernemu synovi vznikla adaptáciou poviedky Ireny Brežnej, vychádzajúcej z autobiografických skúseností so životom s čiernym dieťaťom hoci aj vo vyspelej krajine, akou bolo Švajčiarsko, kam autorka emigrovala v roku 1968. „Aké to bolo porodiť čierne dieťa?“ spýtal sa Ireny Brežnej istý Afričan. Aké je byť matkou akokoľvek odlišného dieťaťa?
„Matka na pieskovisku sa láskyplne sklonila k svojej dvojročnej dcérke, prstom ukázala na
teba a ako sprievodkyňa v botanickej záhrade poučujúco povedala: Toto je černoško. Nad
pieskom sa rozhostilo ticho. Ticho poznania, stuhnutia pred veľkou vojnou,“ aj takého situácie si vzali divadelníci ako podklad pre svoje stvárnenie. Aj po tomto predstavení bude v divadle diskusia s tvorcami.
(zdroj: Ticho a spol.)Goyove prízraky
KINOTIP Pondelok/ SNG – kaviareň Berlinka, Bratislava 19.00
Akýkoľvek systém, v ktorom sa idey a morálne premisy nezhodujú so skutočným počínaním ľudí, ktorí v ňom žijú, je mizerný. Režisér Miloš Forman si skazu ideológií sám vyskúšal. Pocity života v komunistickej spoločnosti sa v ňom prelínali s temným obdobím španielskej inkvizície, o ktorom túžil natočiť film ešte ako študent.
Až Goyove prízraky o niekoľko desaťročí neskôr mu dali príležitosť ponoriť sa do čias temna, svätej inkvizície a dramatizácie životopisu skutočnej historickej osobnosti maliara Francisca de Goyu.
Ten síce nie je vo filme hlavnou postavou, no svojím pozorovaním jemne zasahuje do deja, spája príbehy iných a skúma slabé miesta ľudských duší a vyčíňanie démonov, ktorí zastierajú jasnú myseľ. A k tomu všetko maľuje – absurdný mechanizmus demonštrujúci svoju zvrátenú silu a aj jeho nevinné obete.
(zdroj: Outnow.ch)
