Čo by ste si pomysleli, keby v roku 2019 prišiel do kín film s názvom Ulica Pavla Horova, samozrejme, o masakri v Devínskej Novej Vsi, no nebola by to ani dráma, ani psychotriler? Prvý záber: po chodníku ide žena stredného veku a hundre si popod nos. Jej slová sa opakujú, naberajú na sile, hudba buráca, až vybuchne do mohutného zboru, ktorý prerušia koktaví sólisti. Čo to má byť? Muzikál. Možno je to šialené, no presne takto vznikol film London Road.
Nový Jack Rozparovač
Britské mestečko Ipswich bolo pokojným miestom pre život, kým ním medzi novembrom a decembrom 2006 neotriasla séria vrážd piatich prostitútok. Všetky boli mladé, drogovo závislé, nájdené nahé a udusené v blízkosti futbalového štadiónu na London Road. Po vrahovi, ktorého média nazvali novým Jackom Rozparovačom, okamžite začalo pátrať viac ako tristo policajtov a z prípadu sa stala senzácia.
Scenáristka Alecky Blythe vtedy vyspovedala niekoľko preživších dievčat i zúfalých obyvateľov miesta činu, sto hodín ich rozprávania zostrihala a z častí ich príbehov zostavila takzvané doslovné divadlo, kde sa herci učia jednotlivé repliky priamo podľa originálneho zvukového záznamu.
Keď svoj experiment o rok neskôr ukázala hudobnému skladateľovi Adamovi Corkovi, zazdalo sa mu, že niektoré vety fungujú ako melódie, slabiky sa triafajú do konkrétnych tónov a ak sa fráza zopakuje, máme refrén. Stačilo dopísať hudbu. Každá pieseň tak začala ako obyčajná konverzácia alebo monológ, kde je dodržaná dynamika, prestávka, keď človek zaváha, skutočný rytmus reči i to, keď zdvihne hlas, aby čosi zdôraznil.
Výsledok bol výnimočný, pretože takáto kombinácia drsnej reality a podivného humoru sa v žánri muzikálu dovtedy neobjavila. „Toto dielo je prvé svojho druhu, nestojí na žiadnej šablóne,“ hovorí o London Road hudobný režisér David Shrubsole.
Spievajúci Tom Hardy
Dobré recenzie malo aj divadelné prevedenie z roku 2011, ktoré režíroval Rufus Norris. Ten istý muž stojí aj za filmom s rozpočtom iba niečo vyše troch miliónov dolárov, zato s pozoruhodným obsadením. Jedenásť hercov z pôvodného divadelného ansámblu, šesťdesiat ďalších profesionálov, a potom Tom Hardy, ktorého prítomnosť v krehkej komunite britskej strednej triedy je asi taká šialená ako rozdiel medzi kasovým trhákom Mad Max a touto doku-operou. Scenár sa, rovnako ako ostatní, učil „podľa ucha“, tvorcovia chceli byť čo najbližšie autentickým svedectvám.
„Je to fenomenálne. Najlepší hudobný film aký som kedy videl. Vizuálne, hudobne, z každého uhla. Hudba je priam poburujúca, je to také skutočné,“ nadchýnal sa po júnovej londýnskej premiére Brian May z legendárnej kapely Queen. Film vzápätí začal putovať po filmových festivaloch, a po tom v Toronte, kde ho zaradili medzi desať najlepších, dorazil do San Sebastianu v Španielsku.
Hrá v ňom aj Anita Dobson, ktorá v čase, keď sa vraždy diali, žila práve v Ipswichi. „Ulice boli absolútne ľudoprázdne. Kým nezatkli podozrivého, nikto nevychádzal z domu,“ povedala v San Sebastiane herečka. Veľmi ľahko si vie vybaviť, ako okrem strachu paralyzovali obyvateľov mesta aj reportéri, kamery a každodenné hrôzostrašné titulky. Mnohým to zruinovalo život.
Obyvatelia malého mesta prežívali počas troch mesiacov hrôzu. (zdroj: Zinemaldia)Hercom prepínalo
„Keď som zistila, že z tejto kauzy vznikol muzikál, ostala som prekvapená. Nebola som si veru istá, či je to dobrý nápad. Veď ten námet je taký divný,“ priznala Dobson.
A nielen námet. Áno, je to muzikál, no darmo by ste čakali cukríkové kostýmy a napomádované choreografie. Nad všetkým visí ťažobná pochmúrnosť, špina ulice.
Najväčšie bremeno niesli herci. „Je naozaj ťažké spievať tak, aby to nevyzeralo ako spev,“ hovorí Paul Thornley, ktorý hrá v príbehu chlapíka menom Dodge. „Trošku nám z toho už prepínalo. Ja som sa napríklad učil jeden dialóg päť hodín. Chce to pozorne počúvať, pretože my sme len nádoby pre hlasy iných ľudí,“ vysvetlil. No režisér Rufus Norris mal šťastnú ruku, keď rozdával roly. „Všetky hlavné úlohy hrajú ľudia najvyššieho kalibru speváckej techniky,“ pochválil svoj tím.
Ale na to, aby sa z filmu stala senzácia, to ani podľa neho nestačí. „Sexuálne vraždy sú veľmi obľúbenou témou filmov, ak je to dráma alebo triller. Ovšem muzikál? Áno, je to výzva, ale každý si položí otázku: Prečo by som si to mal pozrieť? Aj producenti, ktorí náš film videli, hovoria: Páči sa nám to, ale nepredáme to,“ povzdychol si Norris.
Aký to má teda zmysel? Alecky Blythe tvrdí, že chcela ukázať silu malej komunity ľudí, ktorí sa v ťažkej chvíli zomkli a miesto, kde šliapali chodník prostitútky, premenili na predmestie s rozkvitnutými záhradkami. Museli. Inak by ostali ušliapnutí aj oni.
Paul Thornley a Olivia Colman. (zdroj: Zinemaldia)
