Andersen si v rozprávkach liečil vlastné traumy

Začínam písať rozprávky, oznámil Hans Christian Andersen listom svojej rodinnej známej v roku 1835. Mal tridsať rokov a kariéru v podstate za sebou.  

Do Kodane prišiel z Odense ako štrnásťročná polosirota s desiatimi ríšskymi toliarmi a s  predstavou, že sa stane slávnym. Bol o tom hlboko presvedčený, nepotreboval ani proroctvo, ktoré jeho matke vyveštila vedma z kariet a kávovej usadeniny. „Váš syn bude raz veľký človek,“ tvrdila, „na jeho počesť bude celé mesto Odense slávnostne osvetlené.“

V Kodani sa snažil uchytiť ako herec, operný spevák alebo baletný tanečník, no ani v jednej z týchto profesií neuspel. O niečo viac sa mu darilo v písaní. Jeho texty boli síce plné gramatických a štylistických chýb, problémy mal aj s čítaním, predpokladá sa, že bol dyslektik, ale jeho básne dojímali a romány literárna kritika uznávala.

Jedine divadelné hry sa nestretli s pochopením, jednu z nich mu dokonca vedenie Kráľovského divadla vrátilo so slovami, že si neželá ‚v budúcnosti prijímať hry, ktoré jasne prezrádzajú vážne medzery v základnom vzdelaní‘.

Andersen totiž do školy nikdy poriadne nechodil, keď mu neskôr mecenáši zaplatili štúdium, maturitu zvládol len s vypätím všetkých síl. „Bol síce nevzdelaný, ale nie hlúpy,“ vysvetľuje básnik a prekladateľ Milan Richter, ktorý z dánčiny preložil viac ako sedemdesiat jeho rozprávok.

Palculienka. (zdroj: Archív)

Sú lepšie než čokoľvek predtým

„Myslím, že sa mi celkom podarili,“ píše ďalej v liste o svojom novom literárnom počine Anderesen. „Napísal som ich presne tak, ako by som ich porozprával nejakému dieťaťu... Viete, chcem si získať srdcia nasledujúcich generácií. Ľudia raz určite povedia, že toto je moje nesmrteľné dielo. Lenže za svojho života tú chválu už nezakúsim.“

Nebola to úplne pravda. Spočiatku ich síce ľudia prijímali s rozpakmi, neboli zvyknutí čítať deťom rozprávky, žiadne okrem ľudových ani neexistovali, a kritici mu vyčítali jednoduchý jazyk, detinskosť i nemravnosť, ale po vydaní nemeckého prekladu nastal zlom. Nemeckí čitatelia boli nadšení, nasledoval anglický preklad a celosvetová popularita.

Prvá kniha, skôr tenký skromne vyzerajúci zošit, vyšiel v máji 1835 pod názvom Rozprávky rozpovedané deťom. Nachádzali sa v ňom štyri príbehy: Kresadlo, Kubko a Kubo, Princezná na hrášku a Iduškine kvety.

Ďalšie tri príbehy (Palculienka, Nevychovaný chlapec a Kamarát na cestách) vydal o niekoľko mesiacov neskôr, presne 16. decembra 1835 a vyslúžil si nimi obdiv aj u riaditeľa Kráľovského divadla Johana Ludviga Heiberga. „Sú lepšie než čokoľvek, čo ste dosiaľ napísali. Nimi sa zapíšete medzi najväčšie mená dánskej literatúry,“ odkázal mu ten, čo dovtedy odmietol všetky jeho divadelné hry.

Rovnako sa o nich vyjadril aj jeho starší priateľ, fyzik Hans Christian Ørsted: „Román Improvizátor vám prinesie slávu, ale vďaka rozprávkam sa stanete nesmrteľným,“ prorokoval.

Odvtedy vydával Andersen pravidelne takmer každý rok v decembri zväzok rozprávok. Spolu ich napísal 212, ide o posledné číslo, na ktorom sa zhodla literárna veda, zaraďuje tam aj historické príbehy s fantastickými prvkami.

Matka, ktorá nestála za nič

„Prerozprával som niektoré z tých, čo som sám ako malé dieťa veľmi rád počúval,“ píše o rozprávkach, ktoré vyšli v roku 1835. Počúval ich od otca, zádumčivého muža, ktorý v túžbe po dobrodružstve narukoval do armády a po dvoch rokoch, bez toho, aby zažil skutočný boj, sa vrátil s podlomeným zdravím a o ďalšie dva roky zomrel.

Iduškine kvety. (zdroj: Archív)

„Žil iba pre mňa, a preto vo voľnom čase, aj počas nedieľ, mi zhotovoval hračky a kreslil obrázky. A večer mi nahlas čítaval Lafontainove bájky, Holbergove hry a príbehy z Tisíc a jednej noci. Iba vtedy, keď mi čítaval, som ho videl usmievať sa. V živote ani vo svojom povolaní sa necítil šťastný,“ píše Andersen vo svojej autobiografickej Knihe života.

S matkou, jednoduchou ženou, ktorá vedela čítať len veľké písmená, si nerozumel. Živila sa praním bielizne, aby vydržala ťažkú fyzickú prácu a státie v ľadovej vode potoka, pomáhala si pálenkou. Hans jej alkoholizmus znášal veľmi zle, kriticky ho opísal v poviedke Nestála za nič. Zlé sociálne pomery, do ktorých sa narodil, ho poznačili na celý život. Vytvoril si životnú filozofiu, že iba ten, kto je o niečo v živote ukrátený, môže nakoniec veľa získať.

Liečil si vlastné traumy

„V jeho prípade platí, že bez bolesti nevznikne nič krásne,“ hovorí spisovateľ Ján Uličiansky, ktorý má k dánskemu rozprávkarovi blízky vzťah. V detstve ho poetika vecí, ktoré majú svoj vlastný život, výrazne ovplyvnila, po vydaní prvej knihy pre deti Adelka Zvončeková literárni kritici písali, že sa na Slovensku zrodil rozprávkar andersenovského typu.

„Andersen v živote veľa trpel, ale dokázal to pretaviť do umeleckej tvorby. Túžil sa dostať do vyššej spoločnosti, nedarilo sa mu to a tento komplex si saturoval cez rozprávky. Či už to bol Cínový vojačik bez jednej nohy, Zlomená ihla alebo Pastierka a kominár. Malá morská víla sa rovnako ako on snažila dostať do iného sveta a tiež sa jej to nepodarilo. V rozprávkach sa snažil vyrovnať s vlastnými traumami.“

Najčastejšie sa jeho životný príbeh spája s príbehom škaredého kačiatka. Cítil sa vyčlenený zo spoločnosti, chcel sa niekam zaradiť, ale každý doňho iba strkal a smial sa z neho. „Nakoniec sa stal krásnou bielou labuťou v literárnom nebi,“ dodáva Uličiansky, ktorý bol dvakrát nominovaný na cenu Hansa Christiana Andersena.

Hans Christian Andersen. (zdroj: Archív)

Nezvládal kritiku

Andersen mal zvláštnu povahu. Bol nesmierne sebavedomý, veril vo vlastný talent a až sebazničujúco túžil dokázať svetu, že je iný, než akým ho vidia ostatní. Že za nepeknou tvárou, nemotornými pohybmi, neurodzeným pôvodom, naivitou a detinskosťou sa skrýva biela labuť.

„Bol aj veľmi cieľavedomý a neodbytný,“ hovorí Milan Richter, ktorý sa niekoľko rokov zaoberal štúdiom jeho tvorby a života. „Kde ho vyhodili dvermi, vošiel oknom. Mnohých dojalo jeho nadšenie a uverili v jeho talent. Umelci aj zámožní Kodančania sa naňho vyzbierali, aby mal z čoho žiť,“ píše vo svojej knihe Rozprávkarov bazár.

Na druhej strane trpel komplexmi, bol neuveriteľne samoľúby a malicherný. „Akákoľvek drobná kritika jeho či jeho diela ho vedela na celé hodiny a dni uviesť do neopísateľného smútku alebo hnevu. Neraz vážne pomýšľal, že si pre neúspech vezme život,“ dodáva.