Existujú miesta - nech sú už vytvorené ľuďmi alebo prírodou – ktoré by sme nemali považovať len za dedičstvo konkrétneho národa či štátu, ale celého ľudstva – toto je hlavná myšlienka Dohovoru o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO prijatého ešte v roku 1972.
V týchto dňoch si pripomíname štvrťstoročie nášho členstva v klube krajín, ktoré by si mali pamiatky vážiť. Bývalá ČSFR totiž k Dohovoru pristúpila 15. novembra 1990, keď uložila listiny o jeho prijatí u generálneho riaditeľa UNESCO.
Do prestížneho zoznamu vyše tisíc chránených lokalít sveta sa za posledných 25 rokov zapísalo aj päť kultúrnych a dve prírodné lokality zo Slovenska.
Prírodné lokality SR na Zozname svetového dedičstva UNESCO
- Jaskyne Slovenského a Aggtelekského krasu – spoločná lokalita s Maďarskom (zapísaná v roku 1995, rozšírená v r. 2000)
- Karpatské bukové pralesy a staré bukové lesy Nemecka – spoločná lokalita s Nemeckom a Ukrajinou (zapísaná v roku 2007, rozšírená v r. 2011)
Môžeme byť na to hrdí, keďže sa doň vyberajú len jedinečné diela, ktoré mali významný vplyv na vývin architektúry, sú svedectvom výnimočnej civilizácie, alebo sú späté s dôležitými udalosťami, myšlienkami či tradíciami.
„Na počet obyvateľov máme relatívne veľa zápisov. Také Slovinsko má len tri, Srbsko štyri,“ komentuje architekt Pavel Gregor, prezident slovenského združenia ICOMOS, ktoré je na medzinárodnej úrovni poradným orgánom UNESCO pre pamiatky.
Celosvetová konkurencia je totiž obrovská. V tomto roku pribudli do zoznamu napríklad vínne pivnice v francúzskom regióne Champagne, pútnické miesto na východnom brehu rieky Jordán, systém akvaduktov v Mexiku či pamiatky vyše 1500 rokov starého kórejského kráľovstva Baekje.
Čo však uvidí človek dnes, keď sa ocitne na mieste s unikátnym renomé? Pohli sa veci k lepšiemu, alebo potrebujeme ďalších 25 rokov, kým sa naša hrdosť na pamiatky zhmotní do podoby, ktorá vzácnym miestam prináleží?
„Sme kultúrne niekoľko generácii za Čechmi, u nás máme akurát tak tradíciu systematickej eliminácie inteligencie, ktorá už prestala byť mienkotvorná,“ myslí si Gregor.
SME+
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
Kauzy ako je tá s Bratislavským hradom či s PKO majú podľa neho jediné pozitívum - ľudia pamiatky začínajú viac brať za svoje. „Za socializmu spisovatelia a aktivisti ubránili Ondrejský cintorín, dnes je podobných prípadov oveľa viac. Pamiatka je to, čo si spoločnosť cení. Ale spoločnosť nie je len Pamiatkový úrad, ale my všetci,“ dodáva.
1. Rezervácia ľudovej architektúry Vlkolínec (od roku 1993)
Vlkolínec. (zdroj: FOTO SME - Ján Krošlák)Ktorá zo slovenských lokalít zapísaných do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO doteraz najlepšie využila svoj potenciál? „Každá má iné problémy. Vlkolínec je unikátny v tom, že je to živá dedina, nie skanzen. Domácim však často prekáža, že im turisti chodia vlastne rovno do kuchyne. Majú zakázané stavať ploty či obrady okolo svojich domov, nie som si však istý, či im to štát dostatočne kompenzuje,“ komentuje Gregor.
Vlkolínec bol zapísaný vďaka vzácnej drevenej architektúre horského a podhorského typu. Asi dvadsiatka jeho obyvateľov stále žije v siedmich domoch z celkového počtu vyše päťdesiatich stavieb. Do roku 2017 by mal v ňom pribudnúť Dom UNESCO za 300-tisíc eur, čo je pre túto dedinku nevídaná investícia. Konečne chcú dostavať aj reštauráciu so sociálnymi zariadeniami, na nedostatok ktorých sa turisti sťažujú už veľmi dávno. Primátor Ružomberka sľúbil obnoviť aj prístupovú cestu do dediny. Financie na to dostali priamo od vlády počas júnového výjazdového zasadnutia v Ružomberku, ktorého je Vlkolínec administratívnou súčasťou.
Napriek chýbajúcemu zázemiu láka táto malebná dedinka čoraz viac turistov, tento rok ich len do konca októbra prišlo viac ako 43-tisíc, vlani mali 40-tisíc návštevníkov. Najviac sa o dedinu zaujímajú turisti zo Slovenska, potom Česi, Poliaci, Maďari, ale veľa je napríklad aj turistov z Izraela.
2. Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia (od roku 1993)
Banská Štiavnica (zdroj: Foto SME - Ján Krošlák)Banská Štiavnica je životaschopná, má charizmu, organizuje sa tam množstvo kultúrnych festivalov, je to trendové miesto pre mladých na víkendy či kratšie dovolenky. Stále viac sa sem sťahujú noví ľudia aj z iných miest. Podľa Gregora je však jej hlavným problémom to, že 80 percent Štiavničanov nežije v historickom jadre mesta, problémy rekonštrukcie pamiatok sú im teda často ľahostajné.
„Najprv som si myslel, že je to len ich nekultúrnosť, ale treba povedať, že ešte v deväťdesiatych rokoch nemali na štiavnickom sídlisku ani len zástavku MHD či škôlku. Štiavnica je však dobrým príkladom úspešného úsilia rôznych občianskych skupín ako napr. Spolok Banskej Štiavnice ´91, Bývanie v centre či Kalvársky fond - združenie na obnovu tamojšej kalvárie.
