Starnúci nemecký inžinier dostane dôležitú misiu – opraviť na českej strane Sudet vrtuľu veternej elektrárne, ktorú sám kedysi vymyslel. V žánrovom, lynchovsky ladenom filmovom debute režiséra Štěpána Altrichtera o dnešnom živote na česko-nemeckom pohraničí si zahral aj výborný český herec JAKUB ŽÁČEK. Rozpráva o tom, ako sa v postave starostu stal súčasťou miestnej kultúry.
Aký máte vzťah k českému pohraničiu?
„Chodím na chalupu, ktorú máme na pomedzí Nemecka, Poľska a Česka v Jizerských horách. Mám to tam veľmi rád. Krušné hory, v ktorých sa odohráva náš film, sú iné, hlbšie, tajomnejšie, magickejšie. Film Štěpána Altrichtera určite nepreháňa, atmosféru úžasne zachytil. Choďte tam, zistíte to.“
Cítite na takomto zmiešanom území medzi ľuďmi nejaké napätie?
„Ľudia, ktorí tam žijú, sa nezaoberajú národnostnými vášňami. Možno raz za čas musia riešiť, že Nemcovi niekto ukradol na záhrade sekačku, ale vlastne ani to neprerastá rozmer jednoduchých susedských vzťahov. Možno ktosi zahrá na tú strunu, že sa zvyšuje kriminalita, lebo sú otvorené hranice, ale to je už vlastne nafúknutý konflikt. Obyvatelia skôr prirodzene cítia, že je príjemné voľne cestovať spoza hraníc k nám a naopak.“
Režisér v príbehu takéto problémy nerieši, a predsa krásne zachytil, aké odtiene môže mať život ľudí na tomto zabudnutom vidieku. V čom ich vidíte vy?
„Krušné hory ma fascinujú tým, že sa tam človek môže skutočne stratiť. Nie sú také monštruózne ako Vysoké Tatry, ale sú tam nádherné, až strašidelné lesy. V pohraničí obzvlášť cítiť povestnú kafkáreň, spôsobenú hlavne chudobným osadenstvom. Je to opustený kraj, ktorý sa len pomaly prebúdza k životu.“
Bolo to ťažké preniknúť tam?
„Na nakrúcanie sme mali relatívne dosť času, práca bola dobre naplánovaná. Režisér miesta nakrúcania starostlivo hľadal, kameraman vždy dôkladne zvážil, čo chce robiť s obrazom, do Krušných hôr prišli obaja oveľa skôr ako my, aby si terén poriadne prešli. Pomohli im v tom domáci, čo sa tam dobre vyznajú. Bolo to náročné fyzicky aj technicky, jeden obraz sa točil aj pol dňa. Pre mňa to znamenalo, že som s miestnymi obyvateľmi, ktorí vo filme ako neherci vystupujú, strávil celý deň v miestnej krčme u Bobra, kde sa naše scény nakrúcali.“
Hráte miestneho starostu, to mohlo byť v tejto spoločnosti celkom povážlivé. Ako ste sa s ňou zžili?
„V krčme ma posadili k stolu štamgastov. V pauzách sa veľmi neoplatilo odchádzať, takže som tam v tom čudnom kostýme sedel, tak nejako divne učesaný... Domáci, samozrejme, v pauzách začali normálne hrať karty, a tak zrazu krčma ožívala aj mimo kamery. Veď bola ich. Všetci tam zároveň sedeli aj počas nakrúcania, na svojich miestach, presne tak, ako sedávajú každý deň. Vlastne ani nemali pocit, že ich obmedzujeme, alebo že sú vtiahnutído niečoho, čo im o je cudzie. Vďaka tomu to celé zafungovalo, zrazu som už len zistil, že sa priateľsky poštuchujeme a že je to medzi nami super. Boli zvedaví a páčilo sa im, že majú nejakú úlohu.“
S inžinierom Schmitkem (Peter Kurth) ako miestny starosta. (zdroj: ARCHÍV J.Ž.)Vedeli byť prirodzení?
„Niektorí s tým mali trochu problém, ale to je normálne. A iní boli zase až príliš prirodzení. Keďže počas nakrúcania sa mohlo čapovať iba nealkoholické pivo, boli takí, čo si tajne nosili borovičku či vodečku. To jednoducho patrilo k miestnej kultúre.“
