Sinatrovi rodičia boli talianski prisťahovalci. Matka pochádzala z Janova, otec zo Sicílie a do Spojených štátov prišli už ako deti. Ich láske však kdekto bránil, preto romanticky spolu ušli, usadili sa vo štvrti Hoboken v New Jersey a onedlho, 12. decembra 1915 sa im narodilo ich jediné dieťa Francis Albert Sinatra.
Príchod na svet ho takmer stál život: chlapec vážil 6,1 kg a pôrodník ho nemohol dostať von, preto musel použiť kliešte, pričom mu prepichol ušný bubienok a dorezal tvár a krk. Navyše dieťa po pôrode nedýchalo, zasiahla však babička, ktorá naň pustila studenú vodu. Tento šok novorodenca vrátil do života, nadýchol sa a spustil krik.
Hoci neskôr Sinatra šíril legendu, že vyrástol na ulici, vďaka čomu „stvrdol“ a zmužnel, chudobou rozhodne netrpel. Ako jedináčik bol stredobodom pozornosti svojej ambicióznej matky a tá mu splnila všetko. Od malička ho obliekala do najlepších šiat a rýchlo si všimla, že chlapec má výborný sluch, rád spieva a vystupuje pred ľuďmi. Z tejto záľuby sa postupne stala vášeň a hoci sa nikdy nenaučil čítať noty, pre hudbu mal mimoriadny cit.
Frank nedokončil obchodnú školu a pretĺkal sa v rozličných zamestnaniach s jediným cieľom: aby mohol vo voľnom čase spievať. Keď v roku 1935 navštívil koncert Binga Crosbyho, vtedajšej speváckej hviezdy, urobil definitívne rozhodnutie: „Bing bol ozajstný trubadúr a ja som sa rozhodol, že budem ako on. Chcel som však spievať omnoho lepšie, vlastným štýlom.“
Nástroj do počtu
V polovici tridsiatych rokov v americkej hudbe kraľovali veľké swingové orchestre. Najdôležitejšou postavou bol kapelník, bol to šéf a ten stál v strede pódia a patrila mu všetka sláva. Speváci stáli bokom, boli to len ďalšie nástroje do počtu, ktoré nemali na seba upozorňovať, stačilo, aby skromne otvárali ústa pred mikrofónom. Takýmto spevákom sa stal aj Frank Sinatra.
Keď sa po siedmich rokoch snaženia ocitol v roku 1939 v orchestri Tommyho Dorseyho, čo bol jeden z najlepších bigbandov tých čias, mohol mať pocit, že dosiahol svoj najväčší životný úspech. K svojmu šéfovi prekypoval vďakou, kopíroval jeho obliekanie aj záľubu v zbieraní vláčikov a urobil všetko, čo mu prikázal. Lenže ako naberal rozum a skúsenosti, začalo mu rásť aj sebavedomie.
Nahrávky orchestra, na ktorých spieval, sa stali hitmi a ušatý chudý mládenec priťahoval vďaka svojej zvláštnej charizme čoraz viac poslucháčov – presnejšie poslucháčok. Je len logické, že zatúžil po sólových nahrávkach, na ktorých by bolo jeho meno uvedené ako prvé. Kapelník Dorsey s tým súhlasil len veľmi neochotne, ale napokon povedal áno. Sinatra hneď oslovil aranžéra Alexa Stordahla (ktorý pracoval pre Dorseyho a Sinatrov spev sa mu veľmi páčil), aby hudobné podklady rozpísal tak, aby viac vynikol jeho hlas. Keď v januári 1942 nahrali prvé štyri piesne, Sinatra takmer plakal od radosti a nechcel veriť svojim ušiam, ako dobre jeho hlas znel.
V centre pozornosti už nebol orchester, ale spevák, celý zvuk bol podriadený jeho výrazu, a to bol zásadný zlom, nielen pre Sinatru. Od tejto chvíle dejiny populárnej hudby už nepísali orchestre, ale sóloví speváci a ich výkon.
Raritná selfie. Mladý Frank v roku 1938. (zdroj: SITA/AP)Ako sa stať slobodným
Úspech sólových nahrávok spôsobil, že Sinatra zatúžil po samostatnosti. O svojej umeleckej kariére chcel rozhodovať sám, a nie šéf nejakého orchestra. Nebolo to však jednoduché – Dorsey nechcel prísť o speváka, do ktorého investoval a teraz mu začal zarábať peniaze. Pred očami mu zamával zmluvou, podľa ktorej mu Frank mal vyplácať 43 percent zo svojich doživotných honorárov.
Frank Sinatra
12. december 1915 – 14. máj 1998
Americký spevák, herec a producent. Jeden z najpredávanejších hudobných umelcov všetkých čias, predal vyše 150 miliónov albumov. Naspieval vyše 1200 piesní, hral v 64 filmoch, v 349 použili jeho piesne ako soundtrack. Získal jedenásť cien Grammy, Oscara za vedľajšiu postavu, od prezidenta USA dostal Prezidentskú medailu slobody a Zlatú medailu Kongresu. Podľa mnohých kritikov a odborníkov vynašiel frázovanie moderných piesní a stal sa najvýznamnejším spevákom 20. storočia.
Sinatra, ktorý nevýhodnú zmluvu podpísal ešte ako pán Nikto, sa s tým nedokázal zmieriť a začala sa právna bitka, v ktorej Dorsey napokon ustúpil. Prijal 25-tisíc dolárov ako odstupné a tu niekde vznikla aj prvá mafiánska legenda o Frankovi Sinatrovi – presvedčiť Dorseyho mu vraj pomohol nejaký chlapík, ktorý kapelníkovi priložil k hlave pištoľ a vysvetlil mu, že najlepšie bude, ak na svojho speváka zabudne. Podľa Sinatru to bolo úplne inak a všetko zariadili právnici, ale nič na tom, že bol konečne voľný a od septembra 1942 začal svoju sólovú kariéru.
Mal dvadsaťsedem rokov, vek, v ktorom podaktorí rockoví muzikanti zomierajú, ale pred ním sa práve otvorila žiarivá budúcnosť.
Rozum a skúsenosti naberal v bigbandoch. (zdroj: SITA/AP)
Kým sa presadil, bol skôr nástrojom do počtu. (zdroj: SITA/AP)
Mladosť v orchestri. (zdroj: SITA/AP)Sinatramánia
Pred Sinatrom sa populárna hudba orientovala výhradne na dospelé publikum. Mládež nikto nepovažoval za dôležitú, pretože nemala žiadnu kúpnu silu a piesňam o láske už vonkoncom nemohla rozumieť. Sinatra však videl, kto chodí na jeho koncerty, kto mu posiela tisícky listov a kto sa najviac bije o jeho autogram. Jeho chlapčenský výzor, piesne o samote a nenaplnenej láske elektrizovali najmä dievčatá a tie sa začali zlietať ako osy na med. Pamätnými sa stali vystúpenia v kine Paramount v New Yorku v decembri v roku 1942. Sinatra dostal ponuku, aby zaspieval niekoľko pesničiek s orchestrom Bennyho Goodmana. Keď orchester začal predohru a na pódium vyšiel Sinatra, až po strop naplnená sála spustila obrovské ovácie. Päťtisíc Sinatrových fanúšičiek začalo vystrájať tak, že Goodman zastavil orchester, pretože si myslel, že sa rúca kino. Bol to absolútny úspech.
Z pôvodne dvojtýždňovej koncertnej série sa stalo osem týždňov a Frankov honorár sa vyšplhal z dohodnutých 750 dolárov za týždeň na neuveriteľných 25-tisíc dolárov. A to bol len začiatok.
Začali sa hrnúť ponuky na filmy a rozhlasové vystúpenia a noviny písali o „sinatramánii“. Bolo to prvýkrát, čo neplnoleté fanúšičky zasiahli do dejín populárnej hudby a vyvolali tým celonárodné znepokojenie. Mnohé boli schopné kvôli svojmu idolu hodiny stáť v mraze na ulici, len aby videli, ako vychádza z hotela a nastupuje do auta. Iné omdlievali, len čo ho zazreli, na koncertoch nebolo počuť hudbu, len frenetický rev a boli aj také, čo šľapaj, ktorú Frank zanechal v snehu, opatrne odniesli domov a strčili ju do chladničky, aby im vydržala čo najdlhšie. Trvalo dvadsať rokov, kým sa niekomu podarilo zopakovať to isté – ako možno správne hádate, bola to skupina Beatles.
Chcel spievať inak. Lepšie. (zdroj: SITA/AP)
Výnimočný hlas, jedinečný štýl. (zdroj: SITA/AP)Pád a návrat
Nič však netrvá večne. Až do konca štyridsiatych rokov sa Sinatra viezol na vlne úspechu. Tínedžerský idol však už mal po tridsiatke a aj jeho fanúšičky dospeli a našli si inú zábavu. Klesala návštevnosť jeho koncertov i predaj nahrávok a rúcal sa mu aj osobný život.
