SME

Ani sto rokov po jeho narodení tu nie je nikto ako on. Frank Sinatra

Frank Sinatra, 12. december 1915 – 14. máj 1998. (Zdroj: PROFIMEDIA)
Ani sto rokov po jeho narodení tu nie je nikto ako on. Frank Sinatra

Bol najvýznamnejším spevákom 20. storočia, prvou ozajstnou hviezdou populárnej hudby. Bol prvý, najlepší a všetkým ukázal, ako sa stať aj najvýznamnejším.

Sinatrovi rodičia boli talianski prisťahovalci. Matka pochádzala z Janova, otec zo Sicílie a do Spojených štátov prišli už ako deti. Ich láske však kdekto bránil, preto romanticky spolu ušli, usadili sa vo štvrti Hoboken v New Jersey a onedlho, 12. decembra 1915 sa im narodilo ich jediné dieťa Francis Albert Sinatra.

Príchod na svet ho takmer stál život: chlapec vážil 6,1 kg a pôrodník ho nemohol dostať von, preto musel použiť kliešte, pričom mu prepichol ušný bubienok a dorezal tvár a krk. Navyše dieťa po pôrode nedýchalo, zasiahla však babička, ktorá naň pustila studenú vodu. Tento šok novorodenca vrátil do života, nadýchol sa a spustil krik.

Hoci neskôr Sinatra šíril legendu, že vyrástol na ulici, vďaka čomu „stvrdol“ a zmužnel, chudobou rozhodne netrpel. Ako jedináčik bol stredobodom pozornosti svojej ambicióznej matky a tá mu splnila všetko. Od malička ho obliekala do najlepších šiat a rýchlo si všimla, že chlapec má výborný sluch, rád spieva a vystupuje pred ľuďmi. Z tejto záľuby sa postupne stala vášeň a hoci sa nikdy nenaučil čítať noty, pre hudbu mal mimoriadny cit.

Frank nedokončil obchodnú školu a pretĺkal sa v rozličných zamestnaniach s jediným cieľom: aby mohol vo voľnom čase spievať. Keď v roku 1935 navštívil koncert Binga Crosbyho, vtedajšej speváckej hviezdy, urobil definitívne rozhodnutie: „Bing bol ozajstný trubadúr a ja som sa rozhodol, že budem ako on. Chcel som však spievať omnoho lepšie, vlastným štýlom.“

Nástroj do počtu

V polovici tridsiatych rokov v americkej hudbe kraľovali veľké swingové orchestre. Najdôležitejšou postavou bol kapelník, bol to šéf a ten stál v strede pódia a patrila mu všetka sláva. Speváci stáli bokom, boli to len ďalšie nástroje do počtu, ktoré nemali na seba upozorňovať, stačilo, aby skromne otvárali ústa pred mikrofónom. Takýmto spevákom sa stal aj Frank Sinatra.

Keď sa po siedmich rokoch snaženia ocitol v roku 1939 v orchestri Tommyho Dorseyho, čo bol jeden z najlepších bigbandov tých čias, mohol mať pocit, že dosiahol svoj najväčší životný úspech. K svojmu šéfovi prekypoval vďakou, kopíroval jeho obliekanie aj záľubu v zbieraní vláčikov a urobil všetko, čo mu prikázal. Lenže ako naberal rozum a skúsenosti, začalo mu rásť aj sebavedomie.

Nahrávky orchestra, na ktorých spieval, sa stali hitmi a ušatý chudý mládenec priťahoval vďaka svojej zvláštnej charizme čoraz viac poslucháčov – presnejšie poslucháčok. Je len logické, že zatúžil po sólových nahrávkach, na ktorých by bolo jeho meno uvedené ako prvé. Kapelník Dorsey s tým súhlasil len veľmi neochotne, ale napokon povedal áno. Sinatra hneď oslovil aranžéra Alexa Stordahla (ktorý pracoval pre Dorseyho a Sinatrov spev sa mu veľmi páčil), aby hudobné podklady rozpísal tak, aby viac vynikol jeho hlas. Keď v januári 1942 nahrali prvé štyri piesne, Sinatra takmer plakal od radosti a nechcel veriť svojim ušiam, ako dobre jeho hlas znel.  

V centre pozornosti už nebol orchester, ale spevák, celý zvuk bol podriadený jeho výrazu, a to bol zásadný zlom, nielen pre Sinatru. Od tejto chvíle dejiny populárnej hudby už nepísali orchestre, ale sóloví speváci a ich výkon.

Ako sa stať slobodným

Úspech sólových nahrávok spôsobil, že Sinatra zatúžil po samostatnosti. O svojej umeleckej kariére chcel rozhodovať sám, a nie šéf nejakého orchestra. Nebolo to však jednoduché – Dorsey nechcel prísť o speváka, do ktorého investoval a teraz mu začal zarábať peniaze. Pred očami mu zamával zmluvou, podľa ktorej mu Frank mal vyplácať 43 percent zo svojich doživotných honorárov.

Sinatra, ktorý nevýhodnú zmluvu podpísal ešte ako pán Nikto, sa s tým nedokázal zmieriť a začala sa právna bitka, v ktorej Dorsey napokon ustúpil. Prijal 25-tisíc dolárov ako odstupné a tu niekde vznikla aj prvá mafiánska legenda o Frankovi Sinatrovi – presvedčiť Dorseyho mu vraj pomohol nejaký chlapík, ktorý kapelníkovi priložil k hlave pištoľ a vysvetlil mu, že najlepšie bude, ak na svojho speváka zabudne. Podľa Sinatru to bolo úplne inak a všetko zariadili právnici, ale nič na tom, že bol konečne voľný a od septembra 1942 začal svoju sólovú kariéru.

Mal dvadsaťsedem rokov, vek, v ktorom podaktorí rockoví muzikanti zomierajú, ale pred ním sa práve otvorila žiarivá budúcnosť.

Sinatramánia

Pred Sinatrom sa populárna hudba orientovala výhradne na dospelé publikum. Mládež nikto nepovažoval za dôležitú, pretože nemala žiadnu kúpnu silu a piesňam o láske už vonkoncom nemohla rozumieť. Sinatra však videl, kto chodí na jeho koncerty, kto mu posiela tisícky listov a kto sa najviac bije o jeho autogram. Jeho chlapčenský výzor, piesne o samote a nenaplnenej láske elektrizovali najmä dievčatá a tie sa začali zlietať ako osy na med. Pamätnými sa stali vystúpenia v kine Paramount v New Yorku v decembri v roku 1942. Sinatra dostal ponuku, aby zaspieval niekoľko pesničiek s orchestrom Bennyho Goodmana. Keď orchester začal predohru a na pódium vyšiel Sinatra, až po strop naplnená sála spustila obrovské ovácie. Päťtisíc Sinatrových fanúšičiek začalo vystrájať tak, že Goodman zastavil orchester, pretože si myslel, že sa rúca kino. Bol to absolútny úspech.

Z pôvodne dvojtýždňovej koncertnej série sa stalo osem týždňov a Frankov honorár sa vyšplhal z dohodnutých 750 dolárov za týždeň na neuveriteľných 25-tisíc dolárov. A to bol len začiatok.

Začali sa hrnúť ponuky na filmy a rozhlasové vystúpenia a noviny písali o „sinatramánii“. Bolo to prvýkrát, čo neplnoleté fanúšičky zasiahli do dejín populárnej hudby a vyvolali tým celonárodné znepokojenie. Mnohé boli schopné kvôli svojmu idolu hodiny stáť v mraze na ulici, len aby videli, ako vychádza z hotela a nastupuje do auta. Iné omdlievali, len čo ho zazreli, na koncertoch nebolo počuť hudbu, len frenetický rev a boli aj také, čo šľapaj, ktorú Frank zanechal v snehu, opatrne odniesli domov a strčili ju do chladničky, aby im vydržala čo najdlhšie. Trvalo dvadsať rokov, kým sa niekomu podarilo zopakovať to isté – ako možno správne hádate, bola to skupina Beatles.

Pád a návrat

Nič však netrvá večne. Až do konca štyridsiatych rokov sa Sinatra viezol na vlne úspechu. Tínedžerský idol však už mal po tridsiatke a aj jeho fanúšičky dospeli a našli si inú zábavu. Klesala návštevnosť jeho koncertov i predaj nahrávok a rúcal sa mu aj osobný život.

Odomknite si článok - prihláste sa alebo si predplaťte Sme.sk
Vyskúšajte predplatné za 1€ týždenne. Staňte sa preplatiteľom už za pár sekúnd. Pošlite SMS s textom SME1 na číslo 8787. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti predplatného Sme.sk:
Odomknite si článok - prihláste sa alebo si predplaťte Sme.sk
Vyskúšajte predplatné za 1€ týždenne. Staňte sa preplatiteľom už za pár sekúnd. Pošlite SMS s textom SME1 na číslo 8787, alebo kliknite na tlačidlo s textom SMS a odošlite predvyplnenú SMS. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti predplatného Sme.sk:
Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Čítajte ďalej

Jan Tříska pre SME: Pod nohy mi hádzali polená, aj tak ma nezastavili Video

Po návrate z Ameriky sa mu práca doma zdala spomalená.

Jan Tříska v poslednom filme- Po strništi bos od Jana Svěráka.

Radšej pije ako rozpráva. Aki Kaurismäki nakrútil film roka Video

Európa vznikla na falošnej idei, hovorí. V kinách má skvelý film Druhá strana nádeje.

Legenda. Fínsky režisér Aki Kaurismäki.  Za film Druhá strana nádeje získal aj cenu za réžiu na Berlinale.

Potlačila svoj sexepíl a opantala svet. Nový herecký talent pochádza zo Slovenska Video

Alexandra Borbély hrá vo víťaznom filme z Berlinale. Takto sa nakrúca romanca.

Herečka Alexandra Borbély, ktorá pochádza z Nitry, na festivale Berlinale.

Synovi vravela, aby kašľal na školu. Na ulici spolu zbierali komunistický pop art Video

Fotografka Zuzana Mináčová mala recept, ako prežiť komunizmus.

Komunálne služby masta Bratislavy, nositeľa Radu práce.

Americká fotografka: Slováci fotia slabo, v našich magazínoch by ich tvorbu neprijali

Predsedkyňa poroty na súťaži Slovak Press Photo Nina Berman obhajuje výber hlavnej ceny.

Nina Berman (1960) je americká fotografka na voľnej nohe. Za svoju sériu záberov zranených vojakov z vojny v Iraku s názvom Purple Hearts získala mnoho cien, jednou z nich bola aj World Press Photo, najvýznamnejšia cena v oblasti novinárskej fotografie. Snaží sa zachytiť problémy jej domoviny. Jej tvorbu môžete vidieť dva týždne v Galérii Mesta Bratislavy.
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop