Drámy v rodinných vzťahoch sú témou, ktorá sa do silnej generácie českých prozaičiek stále vracia. Románový debut Anežka mladej prozaičky Viktorie Hanišovej sa pokúša odhaliť, ako hlboko sú vo vzťahoch zašifrované odcudzenia.
Julie je vzdelaná a ambiciózna žena. Pracuje v nadnárodnej spoločnosti a na kariérnom rebríčku nemá kam pokročiť. Fáza „skleneného stropu“ jej pomáha rozhodnúť sa: správnou pridanou hodnotou k doterajšiemu životu môže byť dieťa.
Krach organizovaného šťastia
S partnerom sa pustia do programovaného plodenia. Napokon aj úspešne otehotnie a ako budúca mamička sa organizovane chystá na pôrod a moderuje internetové diskusie o tehotenských ťažkostiach. Partnerský vzťah sa medzitým otriasa a Anežka sa nakoniec nenarodí. Juliin sen však zostal.
Pololegálnou cestou získava na adopciu rómske bábätko, nazve ju Agnes a pre okolie aj pre seba samu vymýšľa príbeh o dievčatku prinesenom z Kuby. Šíri hlavne vtedy, keď má Agnes problémy v škôlke a škole. Verí rozprávke, aj keď sa dcérka čudne pohybuje a tupo hľadí do diaľky.
Sen sa rúca. Adoptovaná Agnes klame a kradne, ignoruje svoje vlohy a matkine očakávania. Kašle na školu i dobré spôsoby. Na sociálke i polícii má čoraz hrubšie zložky, rada sa stráca a uteká.
Literárny rasizmus?
Príbeh je vyrozprávaný v dvoch časových rovinách. Prvá sleduje Anežkino dospievanie a v druhej sklamaná Julie spolu s policajtmi čaká, či sa stratená dcéra vráti. Ich prienik je plný bolesti a rozčarovania.
Román sa zavŕtava do otázok, ktoré by vystačili na mnoho ďalších kníh. Niektoré sú striktne osobné, ďalšie majú spoločenské presahy. Naprogramovaný život sa zvyčajne pokazí a ambície racionálnej ženy podliehajú skaze rýchlejšie ako prípadná ľahkomyseľnosť.
Ďalšie otázniky sú ešte vážnejšie a odpovede menej jasné. Kde sú hranice predurčenosti, osudu a možností aktívne sa angažovať a meniť veci aj ľudí k lepšiemu? Je mravne dovolené prepadnúť viere v genetiku, ktorá v prípade Anežky znamená riziko návratu „k svojim“? Môžeme ľuďom s takouto skúsenosťou mávať pred očami heslami o rasizme?
Vďaka Roku kohouta
V českej próze podobný príbeh už vyvolal pozornosť. Tereza Boučková (najmladšia dcéra Pavla Kohouta) sa vďaka svojmu románu Rok kohouta a scenáru k filmu Smradi stala najznámejšou adoptívnou matkou v Česku.
V knihe dokumentárne rozpráva reálny príbeh svojich dvoch adoptovaných synov. Dala im všetko a v puberte jej predsa dokázali negatívne stereotypy o adoptovaných deťoch a Rómoch. Mnohí jej vyčítali zovšeobecňovanie a obviňovali ju zo zlyhaní. Boučková je dokonca spomenutá aj v texte Anežky.
Všetko sa nedá stihnúť
Debutantka Hanišová sa nevyhýba širšiemu kontextu. Rozpráva o latentnom rasizme, prítomnom na dne Júliinej duše aj v Anežkiných spolužiakoch. Bremeno je však pre ňu príliš veľké. Nemôže v príbehu stihnúť všetko: zranenia v intímnom vzťahu matky a dcéry (bez prenatálneho zbližovania) aj nepriateľské postoje spoločnosti.
Anežka neplní na počkanie čitateľské želanie dokonalého debutu, ale svojou naliehavosťou vypĺňa iné priestory. Autorov, ktorí sú ochotní rozprávať citlivo o bolesti zo sklamaní, si musíme chrániť.
