Uvedenie jeho opery Kóma ho odradilo od veľkej scény. Dlho mlčal, no dnes mu hudba opäť dáva zmysel.
Za bývalého režimu vám zakázali operu Ružové kráľovstvo. Ako ste to vtedy vnímali?
„Bola to vlastne verzia Andersenovej rozprávky o Šípkovej Ruženke, robili sme ju s Jozefom Slovákom. Pôvodne to mala byť detská opera, ale trochu sme ju posunuli, ani nás nenapadlo, že to bude problém. Tí, čo rozhodovali, sa tvárili, že mala zlý posudok, ale nikto ho nevidel. Ten, čo som videl ja, bol dobrý.“
Ako fungovala cenzúra v opere?
„Cez sito prechádzalo všetko, takže aj operu som vtedy zobral do Hudobného fondu. Mohli ste za ňu dostať honorár tak ako dnes, ale ak ste neprešli cenzúrou, mali ste smolu. To o sa stalo aj Ružovému kráľovstvu. Bolo trošku spolitizované.“
V čom? Že režim je zaspatý?
„Na konci príbehu sa rozhodlo, že vládnuť ostane pôvodný kráľ a nebude nový. Bolo to už za Gorbačova, tak ktovie, či to moci neprekážalo. Ale dnes ma to už nezaujíma.“
Opera nebola nikdy uvedená. Nerozmýšľali ste, že to s ňou ešte skúsite?
„Ponúkli mi to pred pár rokmi, a práve to bol pre mňa impulz, aby vznikla nová opera Keď ma oslovil dramaturg Slovenského národného divadla Vladimír Zvara, hovoril som mu, okej, ale nebudem robiť starú vec, urobím novú, o ktorej viem, že ju spravím presne tak, ako chcem, aj hudobne odvážnejšie. Tak vznikla opera Kóma. Mala podobnú tému, ale neboli v nej kompromisy kvôli tomu, aby to mohli počúvať aj deti. Inak bol spánok peknou témou pre náročnú minimalistickú plochu.“
Nechceli by ste opäť niečo nové uviesť na veľkej scéne?
„Po tom, čo som zažil, mám s tým problém – v podstate podobný, ako bol ten nedávny, keď v SND pred premiérou Janáčkovej opery Vec Makropulos odstúpil český dirigent.“
