Aké bývali vaše detské Vianoce?
V Štiavnici neexistovalo, že by nebol sneh, a to mi dnes veľmi chýba. Všade sa veľmi šmýkalo, najradšej sme sa preto sánkovali. Vždy sme mali bielu živú jedličku a všetko na nej muselo byť tiež biele. Z Bratislavy som mamičke nosievala rozkvitnutý biely orgován, ktorý sme dávali do krásnej brúsenej vázy. To bol môj najväčší darček, hoci v zime až tak nevoňal.
Doteraz trávite zimné sviatky na horách?
Nikdy nezostávam v Bratislave, aj teraz idem preč. Vlani som bola v Nízkych Tatrách, lenže tam v tom čase rozkvitli sedmokrásky. Tak aké Vianoce?
Práve vychádza ďalší diel knižnej série My Štiavničania, v ktorom je spomienka aj na vašu rodinu.
Napísala som do knihy o našom živote v Banskej Štiavnici. Moja maminka aj otecko by mali v tomto roku presne sto rokov, mnoho ľudí ma oslovuje preto, že si na nich stále v dobrom spomínajú. Oteckovi práve vyšla aj kniha o nárečí Banskej Štiavnice, ktorú vydalo Slovenské banské múzeum na základe jeho poznámok.
Rodina Vášáryovcov v roku 1950. (zdroj: Archív E.V.)Aká bola vaša mama? Mala tiež herecké nadanie?
Učila na chlapčenskej škole. Spomínam si, že keď s deťmi naštudovala Snehovú kráľovnú, obsadila ma do malinkej roly. Urobili mi lokne a namaľovali oči. Sestra, ktorá mala vtedy asi štyri roky, sedela s otcom v sále a počas predstavenia začala na mňa kričať: „Moňa, poď sem, ja sa bojím,“ skoro sa kvôli nej celé predstavenie muselo prerušiť. Nevedela povedať ešte moje meno.
Aký máte pocit, že v dome, v ktorom ste bývali, je teraz obľúbená cukráreň?
Rekonštruovali akurát tú časť, kde sme bývali, rada tam chodím na gaštanové gule. Nejaký náš genius loci tam zostal, lebo môj starý otec musel mať na Vianoce pyré. Gaštany sme chodili kupovať až k Plachtinciam, kde jedlé gaštany nasadili ešte Turci.
Ako tento dom na trojičnom štiavnickom námestí vyzeral v čase, keď ste tam bývali?
Mali sme sklenenú verandu v renesančnom štýle. Ako deti sme milovali, že cez každé sklíčko sme sa mohli „pozerať“ na iné ročné obdobie. Modré sklíčko bola zima, oranžové jeseň, žlté leto a jar bola zelená. Teraz sú už všetky sklíčka len biele. Tam, kde sa dnes pečú dobré koláčiky, sme mávali uhlie. Blízko bol hneď vstup do bane. Vedeli sme však, že tam nesmieme vojsť, že je to nebezpečné. Mohlo sa tam ísť len s baníckou lampou, ktorá musela stále svietiť. Ak zhasla, muselo sa z bane rýchlo utekať. Asi pred ôsmimi rokmi som banskoštiavnické podzemie prešla so svojimi vnúčatami.
S Dominikou Zeleníkovou ako sudička Tea z rozprávky Johankino tajomstvo, ktorá bude mať premiéru na Jednotke na 1. sviatok vianočný o 20.25. (zdroj: RTVS)V lete ste nakrúcali pre RTVS rozprávku režiséra Juraja Nvotu Johankino tajomstvo. Aký máte vzťah k rozprávkam?
EMÍLIA VÁŠÁRYOVÁ (1942)
Jej ženskosť a tajomstvo sú už desaťročia fenoménom. Má pozíciu prvej dámy slovenského divadla, nestratila však ani hravosť dievčatka, ktoré sa teší z farebných sklíčok.
50
sezón už má zas sebou v Činohre SND.
6
inscenácií bude mať tento rok v repertoári, medzi nimi inscenácie ako Ilúzie Ivana Vyrypajeva či Láskavé bohyne Jonathana Littella.
3
-krát bola ocenená divadelnou cenou DOSKY, za film Horem pádem má doma aj Českého leva.
2000
V tomto roku bola vyhlásená za herečku storočia. Nezabudnuteľné úlohy mala vo filmoch Až přijde kocour (1963), Námestie sv. Alžbety (1965), Kubo (1965), Drak sa vracia (1967), Peter a Lucia (1968), Dobrodružstvo pri obžinkoch (1968), Balada o siedmich obesených (1968), Buddenbrookovci (1974), Mário a kúzelník (1976), Červené víno (1976), Pelíšky (1999). Z novších filmov sú to predovšetkým Kráska v nesnázích (2006), Václav (2007), Nestyda (2008) či Eva Nová (2015).
36
rokov žila v manželstve s kostýmovým výtvarníkom Milanom Čorbom, ktorý pred dvoma rokmi umrel.
2015
Jej meno tento rok pribudlo na chodník slávy pred Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava v Bratislave.
Hrala som len v niekoľkých. Keď som nastúpila na Novú scénu, obsadili ma do Popolušky, kde som po prvýkrát mala skúsenosť s detským divákom v sále. Inak som dostávala skôr úlohy kráľovien, ktoré nie sú až také zaujímavé ako princezné, napríklad vo filme Martina Ťapáka Plavčík a Vratko. V roku 1987 sme s režisérom Petrom Weiglom nakrútili koprodukčné Pávie pierko, ktorého autorom bol Josef Topol, čo sa však muselo za komunistov kamuflovať. S Michalom Dočolomanským som pochodila po úžasných českých hradoch, ako sú Pernštejn či Zvíkov. Už v tom čase sa o pamiatky vzorne starali, kým u nás všetko padalo, celá Banská Štiavnica sa rozsýpala. Pochopila som, čo to je, keď si národ váži svoju kultúru.
Svoj najnovší film Eva Nová ste chodili prezentovať nielen na veľké svetové filmové festivaly, ale prešli ste s ním aj pol Slovenska. Aká to bola skúsenosť?
To, čo som za posledné týždne zažila, sa ani nedá pomenovať, bol to vzácny pocit. Ukazuje sa, že keď je niečo urobené vierohodne, univerzálne to oslovuje ľudí. Po takom filme sa diváci chcú s tvorcami rozprávať, často naznačia, že je to do značnej miery aj ich príbeh. Ak točíme filmy, tak preto, aby ich videlo čo najviac ľudí. Ja som sa žiadnemu filmu doposiaľ až tak nevenovala, nechodila som ich prezentovať, ale v tomto prípade som všetky besedy svojim mladým kolegom sľúbila.
Ako na vás Marko Škop pôsobil v režisérskej pozícii?
Nemyslím si, že o ňom treba hovoriť ako o dokumentaristovi, je to jednoducho filmový režisér. Má veľmi jasnú predstavu a nedá nikomu pokoj, kým ju nedosiahne. Točili sme scény viackrát za sebou, vo filme zostala len tá verzia, ktorú si vybral on. Ja sa do tohto procesu nikdy nemiešam, hoci si toľkokrát hovorím, že by som to či ono mohla zahrať aj lepšie. Vždy je to však režisér, kto za film nesie zodpovednosť.
Tušili ste, že by to mohol byť úspech, alebo ste váhali, či máte náročnú úlohu starnúcej herečky, ktorá sa snaží abstinovať, prijať?
S Markom sme strávili desiatky hodín, dlho sme sa rozprávali, museli sme si mnohé veci objasniť, kým som rolu prijala.
Filmári majú často tendenciu zábery estetizovať ešte aj pri filmoch z rómskych osád. Film Eva Nová však odmietol ísť v tejto línii, je drsný, reálny. Ako ste vnímali jeho scény?
Marko, naopak, chcel úplne zmeniť aj môj imidž. Prišla som do bytu v Petržalke, kde sedeli traja maskéri, a keď ma ostrihali, ani som sa na seba nechcela pozrieť. Ja sa pred kamerou nekontrolujem, je mi to cudzie, vôbec som pri natáčaní nepoužívala zrkadlo. Vedela som, že ak má byť film zaujímavý, musí byť autentický. Sama obdivujem herečky, ktoré sú ochotné hrať práve takto.
Aké bolo nakrúcanie v Pečovskej Novej Vsi?
Nedokázala by som to celé zvládnuť, keby v štábe neboli samí vzácni ľudia. Dávali ešte aj eukalyptus na starú pec, aby sa mi v starom dome dobre dýchalo. Kostýmy robila milovaná žiačka môjho manžela Erika Gadus. To všetko ma doslovne objímalo, nebol deň, že by sme na Milana nespomenuli. Teším sa, že Bratislavský kraj sa rozhodol mu udeliť in memoriam Výročnú cenu Samuela Zocha.
V centre príbehu je komplikovaný príbeh matky a syna, ktorých vzťah balansuje medzi totálnou láskou a absolútnou nenávisťou. Ako prežívate vy sama tento vzťah?
