Ako malá trénovala hru na husliach s kilovými závažiami na rukách. Svetová virtuózka ALEXANDRA SOUMM však neprestala hudbu milovať a dnes ňou nadchýna zdravých a pomáha chorým. V týchto dňoch v Bratislave viedla majstrovské kurzy pre nádejných huslistov.
Vaša rodina emigrovala do Francúzska. Čo vám o tom rodičia rozprávali?
„Mala som vtedy dva roky. Môj otec bol vtedy členom moskovského orchestra Jurija Basmeta. V roku 1991 sa im naskytla šanca emigrovať a uniknúť zo Sovietskeho zväzu, tak to využili.“
Ovplyvnili ruské korene aj vaše hranie?
„Formovali veľký kus mojej osobnosti, ale stále sa vlastne rozširujú, pretože z Paríža, kde žijem, často cestujem po Európe aj po Severnej Amerike. Sú stále silné a stabilné, ale sú všade, a to je na tom krásne.“
Postrehli ste v hudbe nejaké národné stereotypy?
„Myslím si, že sú čoraz menej viditeľné. Predtým to boli ruská alebo francúzska škola, ktoré mali ľudia zafixované pre konkrétny štýl hrania. Dnes sú však všetky školy veľmi prepojené, súvisí to s globalizáciou či emigráciou. Samozrejme, stále vidno, že na východe sa hudobné myslenie odvíja v prvom rade od nástroja, na ktorom sa hudba hrá, kým v iných častiach sveta to je presne naopak. Všetko by však malo byť o hľadaní určitého balansu medzi tou najlepšou technikou a nástrojom, ktorý umožní vyjadriť hudobníkovi to, čo chce.“
Stále hrávate na husliach ex-Kavakos z dielne Giovanniho Baptistu Guadagniniho z roku 1785?
„Už nie, po piatich rokoch som ich musela vrátiť. Boli to úžasné husle a keď som sa ich musela vzdať, zlomilo mi to srdce. Teraz hrávam na husliach môjho otca.“
