Vianoce nie sú pre fotografov veľmi sexi. Obrázky stromčeka a šťastnej rodiny patria ešte tak do rodinného albumu, ale robiť z toho umenie, to sa podarí málokomu. Preto je vlastne výnimočné, ak v portfóliách slávnych fotografov nájdete čosi sviatočné, nepatetické.

Diane Arbus mala výnimočný cit pre anomálie, čudné až groteskné postavičky, ľudí, ktorým niečo chýbalo alebo mali niečo navyše. Práve táto drsná poetika z nej spravila jednu z najuznávanejších fotografiek minulého storočia. Keď videla v rohu miestnosti zapichnutý stromček, ktorého špic sa musel poddať nízkemu stropu, aj ona sa sklonila a vzala do rúk aparát. „Fotografia je tajomstvo o tajomstve. Čím viac vám ukáže, tým menej viete,“ povedala.

Richard Avedon mal v ateliéry tie najkrajšie ženy, roky spoluvytváral obálky pre módne časopisy. Kým sa štylizácia nestala jeho denným chlebom, zachytil aj iné obrazy. Napríklad blažený úsmev chlapca pred výkladom s vianočnými ozdobami. Možno v ňom videl seba. „Moje portréty sú viac o mne ako o ľuďoch, ktorých fotím,“ zveril sa v jednom rozhovore.
Čierna a biela umocňujú pocit nostalgie, akoby všetko, čo bolo kedysi dávno, malo v sebe čosi krajšie, romantickejšie. „Dnes je predstavivosť ľudí omnoho sofistikovanejšia a rozvinutejšia, hlavne u mladých ľudí, takže stačí, ak len niečo zľahka naznačíte a oni si z toho urobia čo chcú,“ vyjadril sa pre Guardian v roku 1992 Robert Doisneau.