Pred dvadsiatimi rokmi sme mohli byť svedkami výnimočnej udalosti: svoju prvú výstavu u nás osobne otváral Jiří Kolář. Na tlačovku básnika a výtvarníka, ktorý počas svojho života získal vo svete najväčší úspech spomedzi všetkých domácich kolegov, prišlo vraj vtedy viac novinárov než na stretnutie s tenisovými legendami Ivanom Lendlom a Martinou Navrátilovou po ich bratislavských tenisových exhibíciách.
Bola to mela
Dlho pripravované podujatie sa nezaobišlo bez kontroverznej potýčky – pred očami médií, ktoré na bratislavské stretnutie s Kolářom prišli aj spoza hraníc, sa pre charakter a osud vystavujúceho majstra rovno na pôde vtedajšieho nového bratislavského hotela Fórum strhla bitka. Vyvolal ju jeden náš známy spisovateľ, do ktorého sa pustil známy výtvarník a vraj to nakoniec bola mela. Bitka pre umenie! Nič lepšie sa nemohlo stať.
Autor experimentálnej a vizuálnej poézie a autor originálnych výtvarných techník, dramatik, prekladateľ, zberateľ umenia a mecenáš samizdatovej literatúry a mladých umelcov Jiří Kolář mal vtedy už osemdesiat rokov, za sebou jednu mozgovú príhodu a pred sebou druhú.
Svojimi kolážami bol už vtedy známy vo svetových galériách. Ako je vlastne možné, že prerazil? Nezazlievali mu to doma? Príbeh je dlhý. Súvisí s umeleckým presvedčením v totalitnom režime, odsúdením umelca a emigráciou.
Červená madona, 1991 (zdroj: GMB)Básnik z pekárne
Narodil sa v juhočeskom mestečku Protivín v proletárskej rodine ako syn pekára a krajčírky. Mladosť prežil v Kladne, kde sa vyučil za stolára. Už odmalička bol zvyknutý manuálne pracovať, pomáhal v otcovej pekárni. Ako učeň čítal poéziu, objavil moderných básnikov – Seiferta či Marinettiho – a začal písať vlastné texty. Medzitým vystriedal mnoho rôznych zamestnaní. Už v roku 1937 vystavil v divadle E. F. Buriana svoje prvé koláže, opäť sa však vrátil k písaniu. Vďaka básnikovi Františkovi Halasovi mal možnosť dostať sa medzi mladých literátov a vydal prvú básnickú zbierku.
Počas vojny sa zoznámil s historikom umenia Jindřichom Chalupeckým a spolu založili umeleckú skupinu 42. Na pár mesiacov ho zlákala Komunistická strana, no rýchlo dal od nej ruky preč. Po februári 1948 ho označili za reakcionára, prisluhovača imperializmu, dokonca kozmopolitickú hyenu a čoskoro mal na krku ŠtB. Tá pri domovej prehliadke u historika Václava Černého našla Kolářov rukopis novej básnickej zbierky Prométheova játra. Za odvážne verše ho odsúdili a odsedel si deväť mesiacov vo väzení.
Už v tom čase podporoval popri niektorých výtvarníkoch aj viacerých priateľov z literárneho sveta. V jeho strojopisnom almanachu Život je všude debutovali v českej literatúre také mená ako Josef Škvorecký, Jan Zábrana, Václav Havel či Bohumil Hrabal.
Dobrý deň, pán Gaugin, 1977 (zdroj: GMB)
