David Bowie vtrhol do Československa začiatkom osemdesiatych rokov. Z nemeckých či amerických časopisov, v ktorých vtedy u nás mohli listovať len šťastlivci, sa do hladných očí socialistickej mládeže odrazu pozrel extravagantný blonďavý elegán, ktorý sa pokojne prezliekal za ženu, robil zo seba veľkorysého klauna a s apokalyptickým výrazom v hranatej tvári a skleným pohľadom pôsobil ako mimozemšťan.
Nedalo sa tušiť, aký rozruch v tom čase spôsobuje na Západe, no v našich končinách akoby pristál rovno z vesmíru. Veľký originál.
Luxus je svetový boj
Práve mu vyšiel album Let´s Dance a na ňom rovnomenná skladba. Na prvý pohľad len taký nezáväzný pokrik. Autor však vedel, čo s ním. V klipe nás preniesol do Austrálie medzi aborigénov, ktorým spolu so skvelým gitaristom Steviem Rayom Vaughanom hrajú na gitare. Tancujme! – šepkajú srdcia domorodcov. V tráve práve našli pohodený pár elegantných krvavočervených lodičiek. Ako by to v nich išlo? Luxus je svetový boj, naznačuje Bowie piesňou, pričom sám seba necháva pasívne sa prizerať životu na odvrátenej strane západnej civilizácie. Let´s Dance čakala veľká bilancia. Stala sa Bowieho najkomerčnejšou skladbou a jednou z najpredávanejších tanečných skladieb vôbec.
David či Bono?
Rodák z Londýna sa v našich končinách po prvý raz osobne objavil v roku 1990 na koncerte v Budapešti, potom sa vrátil až o sedem rokov na festival Sziget so svojím novým albumom Earthling, na ktorom experimentoval s elektronikou. Fanúšikovia vtedy riešili obrovskú dilemu – v tom istom čase totiž vystupoval aj Bono s U2 v Prahe. Oba koncerty boli nezabudnuteľnou šou, no tá Bowieho, keďže vystupoval vo všeobecnosti menej, bola predsa len výnimočnejšou.
„Sú občas chvíle, keď sú frázy pravdivé. Všetci hovorili a budú hovoriť, že ovplyvnil hudbu na celom svete na celé desaťročia, a je to pravda,“ hovorí hudobník a skladateľ Martin Burlas. Zároveň upozorňuje na Bowieho ako na výnimočnú osobnosť médií. Je preňho fascinujúce, že sa tento človek dokázal s médiami vyrovnať tak ako len málo ľudí na tejto planéte – The Doors, Jim Morrison, Leonard Cohen či Janis Joplin.
Nebolo to podľa módy
„Dosiahol, že médiá ním nemanipulovali,“ vraví Burlas. „Bol taký silný, že nimi sám dokázal narábať a využiť tak svoj pozitívny vplyv v spoločnosti aj v politike. Mal som rád jeho prvé aj neskoršie veci, album The Man Who Sold The World či Heroes boli rovnako dobré ako posledný, čo vyšiel pred pár dňami. Je za ním veľa kvalitnej roboty.“
Nech urobil čokoľvek, nebolo to podľa módy. Vždy ju doďaleka preskočil a vytvoril niečo šokujúce. Kreoval z čohokoľvek nového, čo ho oslovilo, posunulo a podporilo výpoveď. Sám sa nebál byť kreatúrou a nie pre lacný manéver. Bol stále súčasný, aktuálny, dával médiu zmysel a udával vkus. Vystriedal mnohé obdobia, v každom bol ohromujúci a novátorský. S ním bola najlepšia možnosť spoznať aj hodnotu schizofrenických pocitov.
