Keď sa o hudobníka zaujímajú prezidenti aj policajti, dá sa povedať, že sa mení na inštitúciu. V premenlivom zábavnom biznise sa takí ešte stále nájdu.
„Boss, kde si? Teraz ťa potrebujeme, teraz nahrávaj pesničky!“ Tieto slová vyslovil obyčajný muž na ulici v New Jersey, keď zbadal, že okolo neho prechádza v aute Bruce Springsteen. Zastavil ho a poprosil, aby stiahol okienko. Bolo to niekoľko dní po 11. septembri, keď sa Američania ocitli v šoku, boli zmätení a zúfalí a potrebovali niekoho, kto by ich postavil na nohy.
Springsteen vtedy zobral noviny, prečítal si nekrológy venované obetiam útokov, obvolal ich príbuzných a napísal album The Rising, ktorý sa hneď rozpredal v miliónoch kópií.
Medzi hudobníkmi sú takí, čo dokážu viac ako len dobre hrať. Textami pesničiek dokážu vyrozprávať citové rozpoloženie celej generácie, nahnevať policajtov alebo pritiahnuť pozornosť prezidentov, čo chcú pri nich stáť na pódiách. V jednom momente prestali byť hudobníkmi, stali sa inštitúciou.
Ak sa s nimi niečo stane, otrasie to životmi miliónov ľudí na svete, pretože tak veľmi im do nich zasahujú. Nečakaný odchod Davida Bowieho a Princa pripomenul, že je ich ešte stále dosť, no nie až tak veľa. Keď sme skúsili spísať ich zoznam, zostala nám otázka: kto ich nahradí?
Kristína Kúdelová
Bono (1960)
Keď U2 koncertovali minulý mesiac, mená obetí parížskeho teroristického útoku premietali na plátne za nástrojmi.Spevák Bono bol počas toho zahalený do francúzskej vlajky a spieval časť piesne od šansoniéra Jacqua Brela Ne Me Quitte Pas – Neopúšťaj ma.
To je pre kapelu príznačné, veď vždy využívali svoj vplyv v populárnej hudbe, aby pomohli vyriešiť aj otázky spoločenské – ľudskoprávne alebo humanitárne.
V roku 2009 írskeho frontmana Bona vyhlásil magazín Time za osobnosť roka (spolu s Billom a Melindou Gatesovcami) práve za jeho filantropickú činnosť. Kampaň ONE napríklad spustil na boj proti extrémnej chudobe a chorobám ako HIV, malária či tuberkulóza, získala sedem miliónov členov.
Pred rokom napríklad oznámil iniciatívu Poverty is sexist, kde sa najvplyvnejšie ženské osobnosti sveta vyslovujú k snahe znížiť chudobu v najmenej rozvinutých regiónoch.
Patti Smith (1946)
Ako protagonistka amerického punku a novej vlny je zásadnou osobnosťou newyorskej scény 70. rokov. Jej debutový album Horses patrí k najdôležitejším rockovým nahrávkam. Občianskymi postojmi sa veľmi blíži k étosu 17. novembra 1989, čo dokázala aj v geste pre Československo, keď na obale časti nákladu albumu Ethiopia (1976) vyzvala na prepustenie Ivana M. Jirousa, vtedy väzneného člena undergroundovej kapely Plastic People of The Universe.
Madonna (1958)
„Mali by ju exkomunikovať,“ povedal vysokopostavený vatikánsky kardinál, keď popová ikona pred časom počas koncertov dráždila cirkev nosením tŕňovej koruny a spomínaním pápeža.
Zrejme sa zľakli Madonninho vplyvu na mládež. Starnúca ikona totiž stále vypredáva koncerty a nevynechá príležitosť, aby sa vyjadrila k téme ľudských práv alebo postavenia žien v spoločnosti. Jej oblečenie dekády určuje módne trendy.
Ak by sme si navyše mali porovnať jej popularitu s biblickou Madonou na Facebooku, bol by to debakel: speváčka má osemnásť miliónov sledovateľov a Ježišova mama (na stránke Blessed Virgin Mary) ich má len čosi viac než šesťdesiattisíc.
Bob Dylan (1941)
Keď Martin Luther King v roku 1963 rozprával na pódiu pri Lincolnovom pamätníku o svojom sne rovnosti belochov a černochov, spevák Bob Dylan stál len niekoľko metrov od neho a dvestotisícovému zhromaždeniu krátko predtým hral svoju pieseň Blowin´ in the wind. Niet sa čomu čudovať, veď v danom období sa Bob Dylan hlboko vpísal svojimi spoločensky angažovanými textami do dejín pokultúry. Mládež sa vďaka nemu začala zaujímať o poéziu a folkovú hudbu. Nájdeme ho aj v rebríčku najvýznamnejších osobností minulého storočia zostaveného magazínom Time.
Paul McCartney (1942)
Hoci sa jedna z dvoch žijúcich legiend kapely Beatles o vážne spoločenské komentáre veľmi nepokúša a skôr je známy ako veľký ochranca práv zvierat, ostáva stelesnením myšlienky svetového mieru, ktorú dodnes neprekonaná kapela na čele s Johnom Lennonom v dejinách presadzovala.
Mick Jagger (1943)
Frontman The Rolling Stones prirovnal povolanie politika k rockovej hviezde. V roku 1969 zorganizoval koncert v Altamonte ako kalifornskú odpoveď na Woodstock, no stal sa krvavou bodkou za érou hippies. Gang Hells Angels tu dobodal mladého chlapca. Pre Jaggera to bol deň, keď hudba zomrela.
Neil Young (1945)
Svet za čias Ronalda Reagana sa skvelému gitaristovi a skladateľovi nepáčil, napísal o tom pesničku Rockin’ In The Free World. Len celkom nedávno ju chcel do svojej kampane použiť Donald Trump a potom sa musel prizerať, ako ho celý svet vysmial. Nepochopil, že siaha na legendu, ktorá sa nikdy nikomu nepredala.
Joan Baez (1941)
Svetoznáma folková hudobníčka sa práve dožíva 75 rokov. Uviedla na scénu Boba Dylana, je angažovanou bojovníčkou za mier, ľudské práva a ochranu životného prostredia. V júni 1989 sa stretla s aktivistami Charty 77 a privítala na Bratislavskej lýre Václava Havla, prepusteného z väzenia. Prepašovala ho na koncert ako technika.
Roger Waters (1943)
Ešte ako člena Pink Floyd ho uviedli do Rokenrolovej siene slávy, aj preto, že bol spoluautorom albumu The Wall, ktorý sa stal rockovou klasikou. Spôsob narácie, ostrovtip aj politické narážky potvrdil aj počas sólovej kariéry. Dnes sa verejne angažuje v podpore Palestínčanov v spore s Izraelom.
Adele (1988)
Ak hudba v predchádzajúcich dekádach reagovala na globálne neistoty ako studená vojna či boje vo Vietname, dnes sú témou mladej generácie skôr medziľudské vzťahy a sociálne siete. Veľké spevácke hviezdy bodujú nahrávkami plnými rozchodov. Ak by sme z nich mali vybrať najsilnejšiu osobnosť, bola by ňou Adele.
