Vonku mrzne a cestu do bezpečia ohrozujú Indiáni. Hugh Glass je skúsený lovec a v ťažkých podmienkach zvyčajne nepanikári, no tentoraz má smolu. Po tom, čo naňho zaútočí medveď, je nemobilný a zdržuje výpravu. Jeho skupina sa preto rozhodne, že ho nechá tak. Zraneného, na smrť vyčerpaného, zviazaného, zahrabaného pod vrstvou ľadovej zeme.
Čo sa s ním teraz asi tak stane? Taká otázka zaujímala Alejandra Gonzáleza Iňárritua, ktorý sa začítal do príbehu z roku 1823 a podľa neho nakrútil, vraj voľne inšpirovaný, film Revenant: Zmŕtvychvstanie.

Reportáž z divokého západu
Už niekoľko týždňov sa zo všetkých strán množia predpovede, že toto je konečne ten film, za ktorý Leonardo DiCaprio získa Oscara. A áno, ak chlapec nie je na čiernom hollywoodskom zozname, tento rok ho už naozaj dostane. Zo všetkých strán počúvame, v akých náročných podmienkach mexický režisér terorizoval celý štáb a schválne si vymýšľal náročné úlohy, aby sa ukázal ako veľký filmár. A áno, aj sa tak ukázal.
Napriek tomu nie je dráma Revenant: Zmŕtvychvstanie exhibíciou. Alebo, nie je prvoplánovou exhibíciou. Je celkom zrejmé, že Alejandro G. Iňárritu chcel, aby bolo v jeho filme všetko perfektné, ešte zjavnejšie však je, že ho vnímal ako cestu za pravdivým pocitom. Ako jeho hľadanie.
Mohli by sme povedať, že nakrútil reportáž z divokého západu, živý obraz toho, aký typ civilizácie si vybudovali lovci kožušín a akými zákonmi sa v nej riadili. Zároveň je to však osobný denník Hugha Glassa, človeka, jednotlivca, individualistu, ktorý cítil, že jeho existenciu určujú celkom iné pravidlá. Nie spoločenské, skôr nadpozemské.
Obraz tejto dvojakosti celkom zodpovedá. Leonardo DiCaprio z neho často mizne, pretože z Glassa a kamery sa stáva tá istá osoba. Ten filmársky prístroj vidí to, čo on, bojí sa a je ostražitý vtedy, keď on, dýcha v jeho rytme. A potom sa zas kedykoľvek, v sekunde od neho odvráti, vystúpi z neho, stáva sa niekým druhým. Pozerá sa naňho z diaľky, zhora, relativizuje jeho silu a schopnosť ovládať svoj osud a načrtáva jeho význam vo svete, takmer až z vesmírnej perspektívy.


Scenár zoškrtali Indiáni
Keď sa filmový štáb na mexického režiséra sťažoval, spomínal najmä jeho tvrdohlavosť a posadnutosť tým, že nakrúcanie by malo kopírovať skutočný život. Odmietal fingovať sneh a ľad, odmietal si pomáhať umelým svetlom a siahať na počítačovú animáciu, ak to nebolo nevyhnutné.
Film samotný pritom ukázal, že keď to nevyhnutné bolo (napríklad pri scéne s útočiacim medveďom), bez komplexov ju použil a organicky zakomponoval medzi autentické zábery. A záhada, ako si s tým poradil, je vlastne jediným elementom, ktorý človeku pripomína, že sedí v kine a prebúdza ho z hlbokej meditačnej nálady.