Bez nej by Ladislav Chudík nebol tým, čím bol, ani Ctibor Filčík, Ivan Mistrík či Emília Vášáryová. To ona im pomohla osobnostne a herecky vyrásť. Zaslúžila sa o profesionalizáciu slovenského herectva a dejiny sa jej za to odvďačili zabudnutím.
SME+
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
Postaral sa o to komunistický režim, veľký podiel na tom malo i manželstvo s ľavicovým intelektuálom Gustávom Husákom. Prvá slovenská režisérka Magda Husáková-Lokvencová zomrela pred päťdesiatimi rokmi 17. januára 1966. Nedožila sa Pražskej jari ani vymenovania svojho exmanžela za prezidenta. Rozviedli sa začiatkom šesťdesiatych rokov.
„V podstate sa upracovala,“ myslí si herečka a režisérka Sláva Daubnerová, ktorá o prvej dáme slovenskej divadelnej réžie pripravila v roku 2010 monodrámu M. H. L. Aj lekárske správy z toho obdobia hovoria o predčasnom starnutí, pravdepodobne spôsobenom stresom a životnými tragédiami, ktorými si prešla.
Za režisérskym pultom počas skúšky na Novej scéne. Vzadu scénograf Daniel Gálik. (zdroj: Archív Divadelného ústavu Bratislava)Náhla smrť
Lokvencová umrela na krvácanie do mozgu, bolo to nečakané, cievka v mozgu jej praskla ráno v kúpeľni a lekárom sa ju už nepodarilo zachrániť. Nemala ani päťdesiat rokov a rozpracovaných viac projektov.
„Stalo sa to v deň prvej generálky Moraviových Ľahostajných,“ spomína Emília Vášáryová v knihe Magda Husáková-Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie.
„Pamätám sa, že som vtedy točila v Prahe na Barrandove. Pani režisérka volala v predvečer televíznej generálky k mojim rodičom, pýtala sa, či určite ráno prídem. Keď som ráno pricestovala, otec mi ešte stihol povedať: ‚Volala pani doktorka Husáková, lebo im už chýbaš.‘ A v tej chvíli zavolal niekto z Novej scény, že pani režisérka zomrela.“
Už predtým mávala silné bolesti hlavy, absolvovala liečenie a v listoch priateľkám sa sťažovala na obrovskú únavu a vyčerpanie.
„Ako keby po dlhom zákaze činnosti, ktorý dostala v päťdesiatych rokoch, nabrala druhý dych, rozbehla nanovo svoju kariéru a potrebovala všetko dohnať,“ hovorí Sláva Daubnerová.
Z Novej scény Lokvencovú vyhodili vo februári 1952, rok po zatknutí jej manžela vo vykonštruovanom procese. Pred nástupom do Závodov MDŽ ju zachránil Miloš Tomčík, povereník školstva a kultúry, spolu so Zápotockým jej podľa spomienok fotografky Ester Plickovej vybavili miesto v Slovenskom národnom múzeu.
Postava Anči Hucovej sa vryla divákom do pamäti. Drámu Vlčie diery (1948), ktorá sa venuje téme SNP, po dvoch rokoch zakázali. (zdroj: © Slovenský filmový ústav - Fotoarchív)Zostala tam tri roky a vytvorila základy divadelnej zbierky.
S Husákom sa odmietla rozviesť, aj keď ju k tomu nútili a pomohlo by jej to existenčne. Takto po večeroch plietla svetre, aby uživila ich dvoch synov.
„Tvrdila, že by to bol podraz, napriek tomu, že už pred zatknutím bolo ich manželstvo len formálne,“ hovorí Nataša Tanská v knihe teatrologičky Nadeždy Lindovskej. S rozvodom počkala, kým sa po desiatich rokoch vrátil z väzenia.
Politické oteplenie jej našťastie umožnilo vrátiť sa v roku 1956 na Novú scénu a prežiť tam desať najplodnejších sezón svojej kariéry.
Nie hnedú vodu, prosím!
„Veľa fajčila, bola reťazový fajčiar,“ opisuje ju v monografii Emília Vášáryová. Televíznu inscenáciu Ľahostajní skúšali na Novej scéne, zakaždým vraj prišla s iným obviazaným miestom na tele.
„Praskali jej cievky, raz na jednej ruke, raz na druhej, tu a tam mala modriny, ktoré si zaväzovala,“ dodáva.
