Sitkom Naši vznikol podľa kanadského originálu Les Parents. Čo znamená adaptovať scenár?
Upraviť ho tak, aby z neho nebolo cítiť pôvodnú predlohu a cudzie, v tomto prípade kanadské prostredie. Napríklad sme vyhodili scény, ktoré sa odohrávali na hraniciach s USA. To sú základné dramaturgické rozhodnutia – vyberieme si, čo chceme a môžeme z originálu použiť. Potom ho treba adaptovať ešte jazykovo.
Čo sa pod tým skrýva?
Ide najmä o úpravu slovných hračiek a vtipov. To je najväčšia výzva. Priznám sa, že pôvodne sme predpokladali, že budeme scenár prekladať z angličtiny, trailer, ktorý sme dostali k dispozícii, bol totiž v anglickom jazyku. Neskôr sme však zistili, že scenáre sú vo francúzskom origináli a ja prekladám len z angličtiny.
Pracuje sa s textom horšie, ak je preložený niekým iným?
Nie, skôr naopak. Ak je základný preklad kvalitný, uvoľní to dramaturgovi ruky a umožní mu viac sa sústrediť na detaily finálnej podoby textu. My sme našťastie našli dve šikovné prekladateľky, ktoré nám scenáre už nahrubo dostatočne kvalitne preložili. Vtipy založené na slovných hračkách sú však z francúzskeho jazyka doslovne nepreložiteľné. Tam sme sa najviac odklonili od originálu a museli sme hľadať ekvivalenty. Niečo iné, čo však zapadne do situácie a bude fungovať aj v našom jazyku. Riešili sme aj to, že francúzština je jazyk, v ktorom sa rozpráva veľmi veľa a veľmi rýchlo.
Bolo to na náš vkus príliš urozprávané?
To nie, báli sme sa kvôli detským hercom, najmladší z trojice synov mal v čase nakrúcania asi osem rokov a išlo o skutočne veľké objemy textov. Bola som pripravená, že ich na pľaci skrátim, nakoniec to nebolo nutné. Asi pomohla intenzívna príprava, na ktorú dnes už väčšinou nie je čas. My sme si však mohli dovoliť seriózne čítačky, veľa sme skúšali, kým sme išli na pľac, a najmä režisér Peter Begányi sa príprave a vedeniu detských hercov intenzívne venoval.
Natrafili ste aj na kultúrne rozdiely pri adaptácii?
Jediné, čo možno diváka zaskočí, sú rozhovory o intímnom živote. Seriáloví chlapci sú vo veku, keď sa začínajú zaujímať o sexuálne otázky. To okrem rozpakov rodičov generuje aj mnoho vtipných momentov. Seriál sa v Kanade vysielal v hlavnom vysielacom čase, tam asi nemajú s týmito témami problém. U nás nie je zvyčajné v každej rodine tak otvorene rozprávať s deťmi o sexe, ale ja si myslím, že sú to prirodzené témy, preto sme sa im nevyhýbali. Škrtli sme len scény, ktoré by boli pre vulgarizmy problematické pre vysielateľa.
Okrem tohto je životný štýl slovenskej a kanadskej rodiny podobný?
Netrúfam si na základe niekoľkých scenárov robiť zásadné závery, ale mám pocit, že za posledných desať – pätnásť rokov globalizácia tak prepojila svet, že tu už nie sú veľké rozdiely. My sme zadaptovali epizódy, ktoré vznikli okolo roku 2008 a zdá sa, že za tých zhruba desať rokov sme Kanaďanov v oblasti životného štýlu takmer dobehli. Bohužiaľ, najmä čo sa týka menej pozitívnych stránok. Zažívame rovnaký stres, ktorý pramení z nášho každodenného pracovného kolotoča, rodičia ledva stíhajú vyzdvihnúť deti zo školy a navariť im, deti zase majú radšej fastfood než domácu stravu.
Ako viete, či vtip, ktorý vložíte do scenára, bude vtipný aj ‚naživo‘?
Jediné, na čo sa autor či upravovateľ môže spoliehať, je jeho intuícia. Pre mňa boli prvým lakmusovým papierikom čítačky s hercami, počas nich to fungovalo. Pri samotnom písaní vtipy na nikom netestujem. Scenár si však zvyčajne hovorím nahlas alebo aspoň polohlasne, aby som nevyzerala ako blázon, ak je niekto nablízku. Potrebujem vedieť, ako veta znie, v akom temporytme sa dá povedať.
Dramaturgička a scenáristka Soňa Čermáková Uličná. (zdroj: archív S.Č.U.)Ako sa Marián Miezga a Lujza Garajová-Schrameková zhostili úlohy rodičov?
Obaja sú rodičmi, takže sme im nič nemuseli vysvetľovať, skôr naopak, na čítačkách sa chcel každý podeliť o vlastné, podobné skúsenosti. Tým sa nám potvrdilo, že ide o univerzálne témy. Lujza je v seriáli typom energickej matky, ktorá musí doma zvládnuť štyroch chlapov, chce, aby všetko fungovalo dokonale, deti sa stravovali zdravo a robili si úlohy. Majo Miezga ako jej protipól pracuje z domu, je to taký komótny typ, jeho uniformou sa stali vyťahané tepláky a ponožky, v ktorých sa pohybuje po dome. Pôvodný scenár napísal človek, ktorý je sám otcom troch synov a myslím, že to cítiť.
A detskí herci?
Vtipné bolo, že počas nakrúcania to medzi nimi fungovalo ako medzi skutočnými súrodencami, kde najmladší stále chodí za staršími, trochu ich otravuje a oni sa s ním musia hrať. Nakrúcali sme intenzívne vlani v lete v jednom rodinnom dome, keď som prišla na pľac, vždy som mala pocit, že som vošla do skutočnej domácnosti. Každý mal v dome svoju izbu, počas prestávok v nej oddychoval. Dokonca sa nám podarilo, hoci nie zámerne, že chlapci sa podobajú, každý na niektorého zo svojich seriálových rodičov.
Podieľate sa aj na príprave seriálu 1890. O čom bude?
Ide na slovenské pomery o trochu netradičný projekt – historický detektívny seriál. Máme nakrútené prvé zábery, máme základný kasting, v rámci ktorého sa predstavia aj zaujímaví českí herci. Televízia Joj by to mala odvysielať koncom tohto roka alebo na jar 2017. Je to náš pôvodný slovenský námet, dej sa odohráva v prostredí Gemeru na prelome 19. a 20. storočia. Získali sme na nakrúcanie výbornú lokalitu, kaštieľ Betliar s úžasnou atmosférou, teda prostredie, ktoré samo prináša množstvo inšpirácie.
Ján Koleník v pripravovanom seriáli 1890. (zdroj: TV Joj)A zápletka?
