Kritik: Kapely, čo sú všade, nezaujímajú nikoho

Koho chcú fanúšikovia naozaj počuť a čo drží dnes pop-hudbu pri živote, hovorí jej teoretik

Diedrich Diederichsen (58) je nemecký autor, hudobný žurnalista a kultúrny kritik. Patrí medzi najvýznamnejších teoretikov popkultúry. Začiatkom osemdesiatych rokov písal pre hudobný magazín Sounds, neskôr bol šéfredaktorom časopisu Spex. Vydal viacero kníh o popkultúre. Od deväťdesiatych rokov je činný aj v akademickej sfére, momentálne pôsobí ako profesor na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. Svoju knihu Über Pop-Musik prišiel koncom roka predstaviť aj do Bratislavy na pozvanie Goetheho inšt (Zdroj: Miro Nôta)

DIEDRICH DIEDERICHSEN patrí do prvej ligy skúmania popkultúry. Jeho nová biblia pre rozhľadenejších fanúšikov hudby s názvom Über Pop-Musik (O pop-hudbe) mizla z pultov ako teplé rožky. Sám spoznal veľa skupín spočiatku iba cez obrázky v časopise Bravo, preto hovorí, že pop-hudba, pojem, ktorý sám zaviedol, nie je len o tom, čo človek počuje.

Keď som mal pätnásť, celú izbu som mal oblepenú plagátmi skupiny The Cure. Veľmi sa mi páčil ich imidž, bol som ich veľkým fanúšikom. Vtedy som pritom nepočul ešte žiadnu ich pieseň. Mohol by to byť príklad na vašu tézu, že pop-hudba zďaleka nie je len o hudbe?

Áno, to je presne to, čo mám na mysli.

Čo teda označujete pojmom pop-hudba?

Ostaňme pri príklade The Cure. Na to, aby sme „získali“ The Cure, si nestačí vypočuť jednu ich skladbu. Musíme tiež vedieť, ako skupina vyzerá, a to buď na základe štylizovaných či neštylizovaných fotografií, dokumentárnych záberov z koncertov, alebo prostredníctvom inscenovaných videí. Možno ich zažiť aj naživo alebo ísť na nejaké verejné miesto, kde nie sú priamo prítomní, ale hrá sa tam ich hudba. Nachádzajú sa tam aj iní ľudia, ktorí majú túto hudbu radi a tiež ju najprv počúvali sami doma. Svoju recepciu takto robia verejnou, a to napríklad tým, aké majú účesy alebo ako sú oblečení. Všetky tieto faktory dokopy vytvárajú komplex pop-hudby.

Tvrdíte, že pri tomto fenoméne sú kľúčoví fanúšikovia. Čo to znamená?

Znamená to, že všetky tie znaky, zvuky, obrazy či gestá nemajú žiadne iné centrum než prijímateľa. Fanúšikovia sú tí, ktorí to všetko spájajú. Pritom nie je možné jednu časť úplne oddeliť. Môžete mať len platne alebo plagáty, ale je jasné, že tam ešte niečo chýba. Na druhej strane nie je možné, aby ste úplne alebo „správne“ vnímali nejakú skupinu či interpreta. Stále totiž môžete získať viac informácií a napriek tomu nikdy nedosiahnuť úplný obraz. O tomto pocite neúplnosti hudobníci veľmi dobre vedia. Preto stále poukazujú na to, že existuje ešte niečo viac. Keď hrajú naživo, tak povedia, kúpte si aj platňu. Keď vydajú platňu, oznámia, že hrajú aj naživo. Keď sú v rádiu, povedia, že budú aj v televízii. Tak sa vytvára závislosť a fanúšikovstvo.

Majú v tom prsty len hudobníci? V jednom rozhovore s Nickom Cavom sa reportér pýta, ako sa mu podarilo vytvoriť okolo seba celú tú mytológiu. Cave na to: „Nie ja, ale vy, médiá, ste ju vytvorili.“ Ako to teda je?

V tomto nemá Cave úplne pravdu. Jeho džob je totiž robiť niečo tak, aby to robili aj iní. Nemôže teda tvrdiť, že len hrá piesne. Dal sa predsa fotografovať, urobil si rozoznateľnú frizúru, na pódiu sa pohybuje istým spôsobom a tak ďalej. Keď sa však hovorí o mytológii, ide vždy o vzťahy blízkosti a diaľky. A pri tom zabezpečujú prenos médiá. Takže na tom majú svoj podiel. No existujú aj nemediálne momenty a živý koncert je len jedným z nich. Napríklad sa vie, v ktorom meste hviezda býva, kde sa zdržiava a do ktorých podnikov chodí. A dá sa k nej teda priblížiť. Toto bolo v prípade Nicka Cava do veľkej miery rozohrané. Vždy sa pohyboval v rôznych kultúrnych segmentoch. Na jednej strane je v blízkosti Blixu Bargelda, čo v 80. rokoch znamenalo svet avantgardy. Zároveň reprezentuje svet veľkej hviezdy z anglického veľkomesta. Je teda rôznym spôsobom vystavený publiku, ktoré o ňom môže vedieť veľa alebo len zbožne uctievať jeho telo.

Keď v roku 1988 prvýkrát prišli do Prahy Depeche Mode, našli tu obrovské publikum. A to napriek tomu, že fanúšikovia mali veľmi obmedzený prístup k nahrávkam, videám či fotografiám skupiny. Ako je to možné?

Čím viac musia fanúšikovia urobiť, tým silnejší je ich dojem. Všeobecne platí, že snaha o čo najväčší komerčný profit z prítomnosti hudobníka pred publikom je scestná, pretože síce produkuje vysoký stupeň známosti, ale žiadne silné väzby. Niečo, čo je prítomné všade, nie je zaujímavé pre nikoho. Dokonca ani fanúšikov, ktorých to zaujíma, to nepriťahuje tak intenzívne, ako niečo, čo nemôžu mať. Sám si spomínam, ako som v tínedžerskom veku nemal dosť informácií a peňazí na hudbu, ktorá by ma zaujímala. Veľa skupín som najprv spoznal cez obrázky v časopise Bravo, kde niektoré vyzerali atraktívne. Tie som potom chcel počuť. A keď som ich zachytil v rádiu, mohol som si buď potvrdiť nadšenie, alebo byť sklamaný. Vždy to teda bežalo cez rôzne kanály.

Zaujímavé je, že pre vtedajší štátny dozor – čiže políciu či ŠtB – bolo publikum Depeche Mode nečitateľné. Nevedeli ho rozkódovať.

To nie je ojedinelý jav. Moji priatelia kedysi ukradli z hamburskej polície film, ktorý bol nakrútený v roku 1964 na koncertoch Beatles a Rolling Stones. Keď o rok neskôr boli Beatles opäť na turné v Nemecku, film slúžil ako náučná pomôcka pre políciu. Sú na ňom dlhé zábery publika a k tomu komentár, ako s ktorou časťou publika zaobchádzať. Že tí, čo vyzerajú tak a tak, sú nebezpeční, tamto je zrejme ľavicový radikál a títo sú bezproblémoví. Samozrejme, že všetko opisujú zle. Domnievajú sa totiž, že ide o pevne dohodnuté kódy a potrebujú teda len správne informácie, aby ich vedeli čítať. V skutočnosti je to tak, že samotní ľudia na koncerte hľadajú nejaký význam a pokúšajú sa ho vytvoriť. A to sa nedá odčítať.

Najmä v osemdesiatych rokoch sa rozvinuli subkultúry, ktoré boli pre insiderov jasne rozoznateľné podľa druhu hudby a vizáže. Dnešná popkultúra naopak pôsobí ako jednoliaty globálny mix. Dá sa ešte vôbec hovoriť o subkultúrach?

Odomknite si článok - prihláste sa alebo si predplaťte Sme.sk
Vyskúšajte predplatné za 1€ týždenne. Staňte sa predplatiteľom už za pár sekúnd. Pošlite SMS s textom C44WJ na číslo 8787. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti predplatného Sme.sk:
Odomknite si článok - prihláste sa alebo si predplaťte Sme.sk
Vyskúšajte predplatné za 1€ týždenne. Staňte sa predplatiteľom už za pár sekúnd. Pošlite SMS s textom C44WJ na číslo 8787, alebo kliknite na tlačidlo s textom SMS a odošlite predvyplnenú SMS. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti predplatného Sme.sk:
Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Téma: SME Plus


Článok je zaradený aj do ďalších tém Čítanie+

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Danko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment šéfa slovenského parlamentu politológ Grigorij Mesežnikov.

EKONOMIKA

Analytici ukázali, v akom stave je naozaj výstavba diaľnic

Štát chce D1 do Košíc dokončiť v roku 2026. Pozrite si mapu.

REPORTÁŽ

Prežil pochod púšťou, aby si zaraftoval v Líbyi

Zostať doma, sa stáva luxusom.

Neprehliadnite tiež

Nič úprimné nevie povedať, aj tak je Taylor Swift najpredávanejšou speváčkou

Spieva o mužoch, na ktorých chce zabudnúť. Výsledkom je ukričaný album.

ROZHOVOR

Jeremy Renner pre SME: Ako Johnny Depp neskončím, víno za päťtisíc mi musíte kúpiť vy

Hviezdny herec prišiel na rozhovor, aj keď mal obe ruky zlomené.

RECENZIA

Tomáš Maštalír sa zmenil na netvora, Zuzana Fialová hrá najlepšie samu seba

SND si vzalo ťažkú úlohu: na scénu prinieslo drsný príbeh Richarda III.

Českú fotografiu roka vyhral Slovák. Ukázal sfanatizovaný dav

Martin Bandžák vyhral Czech Press Photo už aj v minulosti. Pozrite si ostatných víťazov.

Na twitteri napísali, že zomrel Milan Kundera. Urobil by chybu, keby to dementoval

Český spisovateľ patrí medzi ľahké terče, ale iným sa stalo aj horšie.