Kto videl českú skupinu Psí vojáci hrať naživo, ťažko asi zabudne na krvavé hánky Filipa Topola, doráňané od trieskania do klavíra a na koncerty, na ktorých hral vždy do posledných síl, sa nedá ľahko zabudnúť. Z jeho očí, tela sršalo toľko energie, akoby vždy išlo o život. Silné, autentické texty piesní a ekvilibristické hranie zakaždým unisono dotvárali jeho aktuálne myšlienkové pochody. Filip vedel presne vystihnúť tep doby a emocionálne prežívanie svojich spolupútnikov: Hej hej sem mladej, připadá mi to děsný, ale začíná mi být tohle město těsný, spieval.
Dnes je v kinách dokument, ktorý sa skupinu, ktorá komunistom znepríjemňovala život, snaží priblížiť.
To, čím Psí vojáci boli a tiež to, ako ich vnímali ľudia, bola najmä Topolova zásluha. Génius, ktorý pred necelými troma rokmi podľahol ťažkej chorobe (a tak definitívne ukončil pôsobenie úspešnej undergroundovej formácie), je hlavnou postavou českého dokumentárneho filmu Takovej barevnej vocas letíci komety v réžii Václava Kučeru. Treba podotknúť, že na dokument sa finančne sčasti zložili samotní fanúšikovia kapely, ktorí vyzbierali takmer pol milióna českých korún v crowfundingovej kampani.
Zo štylistického hľadiska je dokument klasickou montážou dostupných archívnych materiálov a osobných svedectiev. Akoby však v tomto zdanlivo bezchybnom a pútavom filme predsa len niečo chýbalo. Potenciál, ktorému vďačí najmä originalite hlavného protagonistu, ostáva sčasti nevyužitý. Pravda je, že film nie je typickým, z filmového pohľadu nezáživným ´medailónikom´. Viditeľné sú snahy, najmä cez autentické Topolove výpovede, preniknúť do vnútra jeho osobnosti. Ale mohlo sa ísť ešte ďalej. Pre tých, čo Filipa Topola nezažili, je dokument dobrým informačným zdrojom. Vďaka obsažným rozhovorom má síce divák pocit bohatej informovanosti, ale len určitého výseku Filipovho života prepojeného najmä s hudbou. Filipov život je divákom predkladaný len v letmých náznakoch. Takže človek, ktorý doteraz o ňom veľa nevedel, bude zmätený. Jeho rozorvanému talentu a príbehu taktiež nesedí veľké plátno kina. Film pôsobí príliš televízne.
Filip Topol. (zdroj: CSFD)Filipov hudobný záber nekončil len pri punku či rocku Psích vojákov. Filip obdivoval klasickú hudbu a nadovšetko Mozarta. Minimálne v jednom si boli podobní. Obaja už vo veľmi mladom veku koncertovali „vrchnosti“. Mozart hral ako šesťročný Márii Terézii a Filip Topol na Hrádečku Václavovi Havlovi ako trinásťročný. Je menej známe, že Filip bravúrne ovládal hru na organe a za svojho života odohral desať veľkých organových koncertov. Ako sám v dokumente hovorí: Moje vzory začínajú Mozartom a končia skupinou The Doors.
Filipa Topol, ako mnohých iných nakoniec zlomilo vyčerpanie a choroba. Z tohto pohľadu Kučerov film popri spomienkach na fenomenálneho hudobníka, klaviristu, spisovateľa a textára podnecuje množstvo aktuálnych otázok. Akú cenu majú sláva či talent? Do akej miery možno nespútanosť obmedzovať alebo do akej miery talent, ktorý vyčerpáva, podporovať? Filip Topol (bohužiaľ) nikdy nespomalil. V muzikantských srdciach ostáva však navždy Michalom Davidom undergroundu.
Autorka je študentkou VŠMU
