Čo podľa vás ako interiérového dizajnéra už vyšlo z módy?
Napríklad farebné steny. Ľudia sa upokojili. Keď som chodil do gymnázia, prišla možnosť maľovať steny akoukoľvek farbou a zrazu bolo všetko krikľavé. Problém, aj dnes, je v tom, že ľudia vidia vzorku na maličkom štítku niekde v predajni a potom, keď vymaľujú, zistia, že tá veľká červená stena na nich strašne žiari a nie každému je to príjemné. Z výrazných farieb ide silná energia.
Aké steny teda navrhujete?
Osobne uprednostňujem tlmenejšie farby, necítil by som sa dobre v priestore s marhuľovooranžovými stenami. Nevyžaruje z toho pokoj a domov si predsa idem oddýchnuť, a nie podávať výkon. Keď chcem dostať do interiéru farby, riešim to cez výrazné farebné akcenty - použijem napríklad žlté vankúše. Sú to malé plochy, ale zrazu dokážu na seba upútať pozornosť a to úplne stačí.
A tapety?
Tapety sú teraz in. To je presne možnosť, ako zútulniť priestor. V jednej epizóde Nového bývania – Dizajn sme mali rodinu, ktorá si byt zariadila relatívne moderným nábytkom, ale výsledkom bol strohý, chladný priestor. Necítili sa v ňom dobre. Uvedomil som si, že tam potrebujú dostať vzory a farebnosť. Použil som tapety a tiež farebné vzorované závesy. Okamžite to skočilo niekde inde.
Počas nakrúcania relácie Nové bývanie – Dizajn. (zdroj: Joj)V akom štýle si dnes ľudia zariaďujú byty?
Sú dva výrazné smery. V tom prvom ľudia prahnú po romantike a inklinujú k provensálskemu štýlu, chcú sa cítiť príjemne a útulne. Druhý smer má škandinávsky nádych, je to akýsi minimalizmus, ale stále prepletený prírodnými prvkami. Nie chladný minimalizmus, ale švédsky, kde je napríklad priznané drevo. Tiež je to svetlé a odľahčené.
V relácii Nové bývanie – Dizajn zariaďujete záujemcom bývanie za veľmi krátky čas. Je tých pár dní reálnych?
Naozaj nám to trvá napríklad štyri dni. To nie sú len naoko informácie pre televízneho diváka. Museli sme vymyslieť niečo, čím by sme do relácie vniesli napätie. Tak sme si na seba uplietli bič. Potom sa nám stáva, že pošlem kolegovi e-mailom návrh s nesprávnou kresbou a zistím to, až keď je namaľovaná na stene. To nie sú veci vymyslené scenáristom, prináša to časový stres. Prerábame na poslednú chvíľu, improvizujeme.
Záujemca si však prerábku platí z vlastného vrecka. Stojí mu to riziko za to?
Znáša riziko, že sa mu to nebude páčiť, ale má z toho aj benefity. Tým najväčším je asi to, že byt alebo izbu mu zariadime za pár dní, navyše bez stresov a akejkoľvek záťaže z jeho strany. Odíde na pár dní z domu alebo sa vyhýba izbe, ktorú prerábame, a potom už len príde na hotové. Tiež neplatí za služby architekta, len nákup materiálu, nábytku a prácu remeselníkov.
Keby si zavolal interiérového dizajnéra v realite, prebiehalo by to asi inak, či nie?
Relácia nemá nič spoločné s realitou. Vtedy konzultujem s klientom každý centimeter, ktorý idem navrhnúť. Strávim s ním množstvo hodín rozprávaním sa o tom, čo sa mu páči. Beriem ho do obchodov, dookola si posielame fotografie, vizualizácie.
V relácii vám televízny klient môže povedať len tri indície, na ktorých základe máte zariadiť priestor. Stačí to?
Okrem troch indícií by mali aj stručne opísať svoju predstavu. To je, samozrejme, strašne málo. Snažím sa odhadnúť jeho povahu, charakter. Zatiaľ boli všetci spokojní. Možno je to terapia šokom v štýle: fííha, mám izbu hotovú.
Koľko epizód ste doteraz nakrútili?
Interiérový dizajnér Michal Skrak. (zdroj: Joj)K dnešnému dňu osem. Zatiaľ boli všetci v momente, keď otvorili oči a uvideli prerobený priestor, spokojní a šťastní. Je však pravda, že potom už nie som s nimi v kontakte. Je dosť možné, že na druhý deň sa zobudia a povedia si, že to mohlo byť aj inak. To sa už nedozviem. Ale ak má niekto kreatívneho ducha, vie si to prezariadiť podľa seba.
Nemá dizajnér pri práci s klientom problém potlačiť svoje ego a prispôsobiť sa vkusu a požiadavkám klienta?
Zažil som aj extrém, keď som klienta ani po troch týždňoch nepochopil. Pozerali sme si fotografie a on mi ukazoval veľmi chladné a strohé priestory a nazýval ich útulnými. Vo všeobecnosti treba klienta počúvať a naladiť sa naňho. Ísť k nemu domov, pozrieť si, čo tam má a čo má rád. Nikdy mu nenanucujem svoj vkus – to, čo by som tam chcel mať ja, ale snažím sa splniť jeho požiadavky. Vlastne ho len usmerňujem v jeho predstavách. Snažím sa prevteliť do jeho hlavy a pozerať sa jeho očami. Táto časť mojej práce je najnáročnejšia.
Naozaj vás netrápi, že za výsledným interiérom si nemôžete plne stáť tak ako napríklad maliar za svojím obrazom?
U mňa je to trochu iné. Často pracujem ako scénograf pri filmoch a seriáloch a vtedy sa musím totálne odosobniť. Dostanem zadanie a navrhujem napríklad interiér bytu, v ktorom býva stará pani. Musím sa do nej vžiť. Aký nábytok by asi mohla mať, aké farby by si vybrala?
Čo je pre vás zaujímavejšie?
Určite filmové navrhovanie, je vždy iné. Samozrejme, že sa opakujú zadania ako obývačka, detská izba, kuchyňa, ale vstupné informácie sú zakaždým rozdielne aj dej seriálu. Ľudia majú plus-mínus rovnaké chute, preto je to jednoduchšie a pre mňa trochu nudné.
Práca na ktorom seriáli vás najviac potešila?
Zita na krku. Bola to síce veľmi rýchla a intenzívna práca, ale s výsledkom som bol spokojný. Vtedy som sa vybláznil, bol to výbuch farieb, ale presne vystihoval hlavnú postavu. Ešte zaujímavejšie sú reklamy.
Napríklad?
Veľmi rád spomínam na jednu zo svojich prvých reklám, nakrúcala sa asi pred pätnástimi rokmi. Vo filmových štúdiách na Kolibe sme stavali z polystyrénu obrovské dekorácie hradu. Potom sme to patinovali. Možno si to ešte pamätáte, Biela pani chodila cez steny a keď narazila na stenu s izoláciou nobasil, neprešla. Prvá zákazka a hneď taká rozmerná.
Slovenské seriály, hlavne zo začiatku, mali problém, že boli celé zariadené nábytkom z IKEA. Už to neplatí?
Keď máte núdzu o peniaze a časovú tieseň, nič iné vám ani dnes neostáva. Keď si však lepšie všimnete zariadenie v amerických priestoroch, zistíte, že polovicu nábytku majú tiež odtiaľ.
