Prečo ste sa rozhodli pre spomienkovú knihu?
„Bol to nápad Sone Lechnerovej, ktorá asi päť rokov so mnou robila rozhovory do časopisu Československá fotografia. Keď odišla z redakcie, vznikol nápad rozhovory pretaviť do spoločnej knihy. Nie je to celkom moja knižka, ale kniha o mne. Moje knižky sú tie fotografické, robím ich od začiatku do konca.“
Fotografia je špeciálne médium, často momentka, ukradnutý čas. Kniha pôsobí ako uzavretá kapitola, v ktorej sa čas uchováva pre dejiny. Aký je váš vzťah ku knihám?
„Mám množstvo kníh, obrazových, výtvarných. Väčšinou však čítam knihy, ktoré mi rozprávajú o konkrétnom človeku, čítam veľa životopisov. Nedokážem čítať niečo, o čom viem, že to nie je pravda. Možno v lietadle. Ale musím mať artefakt knihy. Nemyslím si, že kniha zanikne, nemám z toho strach. Aj keď strachu tu máme stále dosť, utečenci, Krym, to všetko sú témy, ktorými sa dávame strašiť. A to nás sprevádza aj v umení a nových technológiách.“
Strach v umení?
„Keď prišla fotka, strašili, že zanikne maľovanie. Keď prišiel film, strašili, že zanikne divadlo, keď prišla televízia, strašili nás zánikom filmu, prišiel digitál, mal zaniknúť analóg. Môže sa zdať, že je to nešťastie, ak vyjde knižka a už kolujú digitálne kópie.
Digitálna kniha nie je kniha, v knihe si musím listovať, musím cítiť v rukách jej materiál, musím si ju ovoniavať. A to je aj pri knihách v elektronickej podobe. Dostanete informáciu, ale tá nevonia, nemôžete si v nej listovať. Myslím, že prežijú aj noviny a časopisy. Budú exkluzívne, pre vybranú spoločnosť. A pre ženy.“
Prečo pre ženy?
„Vždy sa robili časopisy hlavne pre dievčatá. Vo všetkých prieskumoch, ktoré som videl, ženy nakupujú časopisy trikrát viac ako muži. Aj marketing sa robí viac na čitateľky. Viete prečo? Keď som po tom pátral, dospel som až k Adamovi a Eve. Už v raji mal Adam jeden list a Eva tri. Všetok ten časopisový svet je pre dievčatá, aj sa tak volajú Eva, Anka, Elle, Linda, Vlasta, ale že by bol nejaký Milan, Robert, Vojto...
V stánkoch nájdete jeden časopis o rybároch, druhý je o autách. Dievčatá dostávajú dobré rady o tom, aké majú používať natáčky a čo robiť, aby mal partner orgazmus, ale ja ani neviem, kde mám kúpiť pekné ponožky. Nič nemáme, všetko majú dievčatá.“
Niekoľko fotografií Roberta Vana. Zľava: Kabaret Praha, 1992, Marta pre Grandhotel Evropa, 2010, Rory pre DolceVita, 2009. (zdroj: Robert Vano)Americký pohľad na módu, módnu fotografiu je iný ako európsky. Tam vznikol kreatívny priemysel a módna fotografia je kreatívna, a teda umelecká. Dá sa ňou však aj uživiť a je remeselná.
„Môj učiteľ Horst P. Horst mi hovoril, že keď sa fotograf chce uživiť, musí byť publikovaný. Až potom sa možno stane slávnym. Lenže kedy? Po šesťdesiatke, odpovedal mi. Najviac priestoru, kde sa dá publikovať, je v módnom biznise. Raz sa ma pýtal, prečo fotím dievčatá, keď mám rád chlapcov.
Povedal som mu, že pre chlapcov nemám kde publikovať a ja sa potrebujem uživiť. A on povedal: Je smutné, keď robíš pre peniaze, pretože stratíš svoju slobodu. Keď niekto tvorí slobodne, tak peniaze prídu. Lenže kedy? Dvadsaťročnému je to ťažké povedať. Čo som mal robiť? Kopať kanály? Tak som fotil dievčatá.“
Čo fotí fotograf? Máte pred objektívom človeka, ale určite chcete fotkou niečo povedať.
