
Kate Moss, Alexander McQueen či Marc Jacob, mená, ktoré patria k deväťdesiatym rokom rovnako, ako k šesťdesiatym rokom Twiggy či k sedemdesiatym Vivien Westwood.
Módny svet, presýtený okázalosťou a perfekcionalizmom supermodeliek a módnych značiek, sa rúca hneď po berlínskom múre a na scénu prichádza divoká ulica, grunge a heroínová krása, nekonečné pouličné parties, tanečná hudba a pocit blížiacej sa oslavy konca milénia. Ísť na plný plyn sa oplatí, veď prichádza nová éra.
Deväťdesiate roky sú zlomom, na ktorý sa občas spomína s nostalgiou, nie nepodobnou plačkám za rokmi šesťdesiatymi. Kyvadlo sa znova presunulo do polohy veselého a zábavného extrému, hyperkonzumná doba spotrebiteľov narazila na novú estetiku detí ulice.
Kniha Maureen Callahanovej Champagne Supernovy (Slovart, 2015) nás spúšťa šmykľavkou divokej jazdy deväťdesiatych rokov cez postavy troch výnimočných a provokatívnych osobností. Kate Moss, heroínová kráska s mastnými neupravenými vlasmi, udala tón anorektickej kráse stojacej na okraji útesu.
Alexander McQueen, maniodepresívny homosexuál, ktorý sa so svetom dobrovoľne rozlúčil v roku 2010, strhol na seba pozornosť estetikou pouličných handier a grungeového výzoru. Marc Jacob, dnes jeden z najvychýrenejších návrhárov, ktorý doviedol ležérnosť a provokáciu na najvyššie poschodia a naopak – veľké značky posunul k „obyčajným“ ľuďom.

Kniha je zbierkou divokých historiek, zaujímavých pohľadov do vnútra nablýskaného biznisu, ktorý vlastne až taký nablýskaný nie je, ale aj úvahou o bizarnosti celého tohto bohémskeho módneho priemyslu. Nedá sa nesúhlasiť s autorkou, keď práve toto obdobie označuje za dekadentný vrchol módneho diania, po ktorom sa tohto odvetvia zmocnili mágovia kreatívneho priemyslu s dôrazom na slovo priemysel. A z módy urobili šouprogram.
Spomínať s nostalgiou na deväťdesiate roky budeme, aspoň tí, čo si z nich voľačo pamätajú, stále viac ako na jednu veľkú zábavnú párty, v ktorej nezáležalo na tom, čo máte na sebe, ak ste vyzerali dostatočne cool. Svet sa zmenšil, HIV zotínalo hlavy, smajlíky extázy držali pri živote miliónové tančiace davy a ideálom krásy bolo vychudnuté éterické dievča, ktoré ste pre tie oči víly jednoducho museli milovať. Volá sa to spomienkový optimizmus.

Duch vraždiť nevie
Ideálne miesto pre život? Viedeň, prelom 19. a 20. storočia, čas bublajúcej secesie a diskusií o Gustavovi Klimtovi, čas vychádzajúcej hviezdy psychoanalýzy Sigmunda Freuda, čas prevratných vynálezov, nového vyhliadkového ruského kolesa v Prátri. Ale aj čas temných vízií vychádzajúcich z diskusií s duchmi. Kto zavraždil v izbe zamknutej zvnútra médium, príťažlivú, fascinujúcu Charlotte, ktorá si podávala ruku s čiernou mágiou?
Príjemne napínavá a psychológiou nabitá detektívka britského autora Franka Tallisa Smrť vo Viedni (Inaque, 2015) nás zavedie do roku 1902. Mŕtvola v špiritistickom salóne vrhá podozrenie nielen na členov samotného krúžku vyvolávačov duchov, ale aj na tie najtemnejšie sily - wmédium, ktoré komunikovalo s duchmi zomrelých, nemohla zabiť žiadna sila z tohto sveta.
Na scénu nastupujú vyšetrovatelia, ktorí majú zdravý rozum a vedia, že aj tá najpodivnejšia násilná smrť má svoju ľudskú príčinu. A zavolajú si na pomoc mladého nádejného psychológa Maxa Liebermanna, človeka z dobrej židovskej rodiny, ktorý obdivuje enfant terrible dobovej medicíny Sigmunda Freuda. Začína sa boj s temnými silami, alebo je autorom smrti niekto, kto potreboval Charlotte vidieť mŕtvu?

Násilia v tejto detektívke veľa nenájdete, zato výborných pasáží o psychológii zločinu, vášne i žien nadostač. Navyše, Viedeň aj v tomto románe pôsobí ako punčový koláčik: na povrchu ružová, no vo vnútri hnedá: antisemitizmus tu kvitne hneď vedľa presvedčenia, že ženy sú menejcenné, vhodné tak na ukojenie mužskej vášne.
Tallisova kniha nie je „len“ detektívka, ale dobrý a hlboký ponor do ľudskej duše i vášne, ktorá nás dokáže viesť temnými smermi. A za poznanie, že duch vraždiť nevie, nakoniec vďačil psychológ žene, ktorej vášňou sa stala veda.

Franz Kafka: Poviedky (Brak, 2015)
Najviac pochvaly si zaslúži v tomto prípade nie klasik, ktorý už má svoje miesto medzi najlepšími dávno obsadené, ale Dávid Soboň, autor grafickej úpravy a komiksových ilustrácií. Šesť Kafkových poviedok ožilo v postmodernom kabáte do podoby skvelej knižky, v ktorej aj mučiaci stroj vyzerá ako zábavné monštrum.

Iris Kopcsayová: Bez lásky (Drewo a srd, 2016)
Život nie je román. A román Bez lásky je ako život. Teda temný ako všedný deň nešťastných stereotypov, depresívny ako premýšľanie o tom, že či má význam žiť tu a teraz. Ale pritom je román stále ženský, riešiaci vzťah muža a ženy. Minulosti, prítomnosti a schopnosti či neschopnosti zaťať zuby. Veď zajtra, možno zajtra...

Alan Hyža: 100 ľudí a ich miest (Dajama, 2015)
Tvár je otvorená krajina. Portrét chce byť portrétom duše je momentkou, v ktorej je vidieť tiene duše. A každý z nás si v duši občas nosí krajinu, ktorá je pre neho tá najdôležitejšia. Fotograf Alan Hyža spojil 100 osobností a priradil k nim miesta, ktoré sa zrkadlia v ich dušiach. Pokorne krásna kniha.

Adriana Macháčová, Róbert Dyda: Škandál v lepšej spoločnosti (Ikar, 2016)
Základmi prepychového a zdanlivo harmonického života manželskej dvojice Izabely a Alberta Wolfovcov otrasie anonymná správa od dôverného priateľa. Podľa pisateľa má úspešný právnik a tvár novovzniknutej politickej strany milenku. Petru Brunovskú však nájdu mŕtvu.

Terry Pratchett: Draky zo Strašihradu (Slovart 2015)
Každý autor nejako začínal. Autor Zemeplochy poviedkami pre čitateľov, ktorým sa málil jeden svet a chceli ho vidieť tak trocha veselšie. Zbierka prvých publikovaných textov najzábavnejšieho fantasy autora je nápaditá, mierne neohrabaná a smiešna ako zlomyseľné huncútstvo. Alebo dobromyseľné? Závisí, na ktorej strane koberca ste.

Tina Čorná: V postmodernom svete (Marenčin PT, 2016)
Rozhovory s otvorenými hlavami a významnými osobnosťami, ktoré pripravila Tia Čorná, viacnásobná držiteľka Novinárskej ceny, sú svedectvom o dobe, v ktorej hľadáme odpovede, ale dostávame len ďalšie a ďalšie otázky. Žijeme v postmodernom svete, v ktorom sa pod nablýskaným povrchom skrýva neraz veľa zákutí, ktoré potrebujú viac svetla.