Kto by bol povedal, že hojdací koník sa raz stane umeleckým manifestom. A práve o to slovo zakopli voľakedy umelci, keď rozmýšľali, ako pomenovať jedno experimentálne hnutie slobodnej tvorby, ktoré zakladali. Pichli vraj doňho doslova, náhodne špendlíkom vo francúzsko-nemeckom slovníku. A tak slovo DADA, ktoré vo francúzštine označuje známu hračku, alebo v hovorovom význame aj záľubu, určilo názov dadaizmus.
V Bratislave sa k nemu vráti Literárna oslava s hosťami výtvarníkmi, štvrtok o 20.00 v KC Dunaj.
Ako to však už pri úletoch býva, je celkom možné, že všetko prebehlo úplne inak. Veď slávny dadaistický básnik Tristan Tzara bol rumunského pôvodu, a v jeho rodnej reči (nielen v Rusku) sa namiesto áno, áno hovorí da, da. A rovnako by mohlo byť pravdepodobné, že umelci si to slovo na začiatku minulého storočia vymysleli len tak, bez akéhokoľvek zmyslu. Napokon, tvoriť bez východiska bolo ich jediným cieľom-necieľom. Dôležité však je, že chtiac-nechtiac tým reagovali na hrôzy vojny, ktorú zažili. Viacerí boli jej priamymi účastníkmi.
Portrét Tristana Tzaru od Lajosa Tihanyiho, 1927.Dejiny dadaizmu sa začali písať pred sto rokmi. Presne 5. Februára 1916 v švajčiarskom Zürichu otvorili Kabaret Voltaire, kde sa začali schádzať členovia umeleckej skupiny okolo Tristana Tzaru a Huga Balla. Chceli nové umenie, čisté ako dieťa, ktoré nevie ešte rozprávať, a tak nevie ani klamať.
