Prirovnávajú ju k Márquezovi. Áno, ambícia poľskej spisovateľky Olgy Tokarczuk prerozprávať celé storočie v poľskej histórii môže byť podobná slávnemu románu Sto rokov samoty. Našťastie, Tokarczuk je originálnou autorkou a prirovnania sú v jej prípade len metodickou pomôckou a recenzentským klišé.
Jej román Pravek a iné časy vyšiel vlani v Premedii, v preklade Karola Chmela. Pravek je v ňom miestom a zároveň aj symbolickým časom. Ľudské príbehy sa v ňom začínajú prvou svetovou vojnou, keď do dediny prišli dvaja cárski vojaci a vzali Michala. Musel narukovať a doma nechať tehotnú ženu.
Na pomedzí svetov
Keď Tokarczuk píše, magické sa prelína s reálnym. Okolité lesy majú svoje tajomstvá a rodinná kronika mlynára Michala postupne rastie spolu s ďalšími generáciami. Striedajú sa pritom časy relatívnej prosperity a biedy. Pravekom pochodujú nemeckí a potom ruskí vojaci, ani jedno neveští nič dobré.
Statkár Popielski je muž činu, podnikavý a rozhľadený. Po návšteve rabína však trávi celé večery s tajomnou hrou. Pátra po východe z labyrintu a božích zámeroch.
Niektoré literárne postavy sú na pomedzí svetov. Zlý človek začal obrastať ochlpením, zuby mu od jedenia surového mäsa zbeleli a navždy zostal v lese. Bosé dievča sa zjavilo v Praveku počas žatvy, a tak dostalo meno Kláska. Rozohriata pálenkou sa ponúkala miestnym chlapom.
Neobyčajná obyčajnosť
Pravek je Sto rokov samoty v poľskom spracovaní, obyčajnosť je extrémne neobyčajná. Prítomnosť je prerastaná mýtom a každodennosť prináša drámy zaujímavejšie ako veľké udalosti.
Tokarczuk je silná v schopnosti hrať sa a v každom momente románu prekračovať očakávania. V tom sa odlišuje od remeselníkov nostalgie, ktorí so zažltnutými listami a kartami z frontu chcú „robiť“ veľkú literatúru.
Poľská prozaička odovzdáva v tomto románe zo seba to najlepšie. So svojou psychoterapeutickou praxou vie, že mýtus nie je iný názov pre výmysel. Mýty majú liečivú silu. Rozprávajú život iným spôsobom, to však neznamená, že nesprávne. Tokarczuk ukazuje zmysel pre miesta, v ktorých sa odohrávajú ľudské osudy. Sama býva na vidieku v česko-poľskom pohraničí. Je „dozelena“, rozumie mágii lesov a polí.
Keď prichádza súmrak
Priznáva sa k tomu, že rada sníva a niektoré zo snov sa ocitnú aj v jej knihách. Je lyrická aj otvorená metafyzike. Hrá sa so symbolmi ako vystrihnutými z kabalistických manuálov a súčasne píše o rieke, ktorá „sa podobá na veľkú ligotavú jaštericu“.
Neignoruje spoločenské kontexty, ale vie, že nakoniec preváži individuálny životný pocit človeka, ktorý sa v jednej chvíli bezradne prizerá zrodu svojej smrti. „Odbilo poludnie života a teraz pomaly, zákerne a nepostrehnuteľne prichádza súmrak.“
Pravek nie je prvým titulom Olgy Tokarczukovej v slovenčine. Bude dobré, ak sa stane prelomom v importe tejto excelentnej autorky k čitateľom z okruhu blízkych – a stále vzdialených – susedov.
autor je publicista
