Článok pokračuje pod video reklamou
Leopold Haverl patril do šťastnej hereckej generácie. Zahral si v toľkých filmoch a televíznych inscenáciách či rozprávkach, že ťažko vymenovať len tie najvýznamnejšie.
O divadelných úlohách na doskách Slovenského národného divadla či Divadla Andreja Bagara v Nitre už ani nehovoriac. Bolo ich množstvo a samé skvelé roly. Haverl bol z tých hercov, ktorí radi improvizovali, aby zabavili publikum.
Pred rokmi ste ho mohli stretnúť na bratislavskom korze a nemuseli ste sa s ním ani osobne poznať, aby sa na vás usmial a žmurkol na vás svojimi modrými očami. Už na pohľad to bol človek s priateľskou povahou.
Zomrel herec Leopold Haverl Čítajte Prezývka z čias konzervatória
Smrť sa volá Engelchen (1960), Román o base (1968, Dáma (1967), Elektra (1978), Vojvodkyňa z Amalfi (1979), seriál Život bez konca (1982). To je len zlomok toho, v čom si v televízii zahral. Naposledy to bolo v seriáli Divoké kone.
Skoro všetci kolegovia a kolegyne ho volali Hafi. Nebola to len skratka či skomolenina jeho priezviska, ešte na konzervatóriu hral v predstavení, v ktorom – ako vravel – vedel dobre „hafkať“ a tak mu prischla takáto prezývka. Jeho mama bola Rakúšanka, preto chodil najprv do nemeckej, až potom do slovenskej školy. Robilo mu najprv problém recitovať po slovensky, vravel, že mal záhorácky aj nemecký prízvuk.
Bývali v bratislavskej Karlovej Vsi a do školy chodil do mesta na Zochovu, pri starom rozhlase, denne teda dochádzal peši päť kilometrov, električka jazdila vtedy iba po Lafranconi.
Leopold Haverl v roku 1964. (zdroj: Anton Šmotlák)Rok na dedine
V posledných rokoch neskladal z hlavy typickú čiapku, ktorú mal na hlave v muzikáli Grék Zorba. Jeho meno sa nám v poslednom období spájalo tiež s muzikálmi Hello Dolly či Adam Šangala.
No bol predovšetkým skvelým činoherným hercom. Z divadla si ho pamätáme ako rozprávača z predstavenia Na skle maľované, či vynikajúceho Karla Bockerera o nástupe fašizmu v Nemecku.
Na doskách, ktoré znamenajú svet, stál prvý raz v dramaticko-hudobnom pásme Rok na dedine. Bolo to pásmo o ľudových zvykoch od narodenia po smrť, z ktorého sa sformovali SĽUK a Lúčnica. Predstavenie sa spája s menami Karol Zachar, Martin Ťapák, Štefan Nosáľ či Július Pántik.
Vo filme si ho prvý raz všimol režisér Paľo Bielik.
V Roku na dedine si ešte ako dieťa zahral so speváčkou Zuzkou Lonskou, ktorá od roku 1968 žije vo Švédsku. (Ide o dcéru Žo Langerovej, ktorej manžela Oskara Langera v 50. rokoch prenasledovali a väznili komunisti. – pozn. red.)
V spomienkovej relácii RTVS Takí sme boli, ktorá bola pred pár rokmi venovaná Haverlovi, sa objavila ako hosť aj Zuzka Lonska a spolu si zaspomínali na detstvo. Zuzka ho volala Poldi alebo Polda. Pre Haverla bolo vraj najkrajším zážitkom, keď boli spolu na zájazde v Poľsku, išlo totiž o prvý výlet bez rodičov. Chlapci boli počas cesty v inom kupé ako dievčatá a mali zakázané sa navštevovať, ale Zuzka vraj bola už vtedy taká „beštia“, že prišla do kupé za chlapcami a zavolala ich, aby prišli k nim, vraj bude sranda, spomínal Haverl.
Ivan Mistrík zas zorganizoval, aby sa išli pozrieť na dievčatá cez kľúčovú dierku - Haverl žartoval, že to bol preňho zážitok na celý život. „Dodnes mám z toho erotické sny,“ vtipkoval pri nakrúcaní relácie.
Herec Leopold Haverl na fotkách z archívu Čítajte Zvony už ôsmu bijú
Ako spevák sa prejavil už v populárnom televíznom muzikáli Mam'zelle Nitouche v roku 1972. Išlo o pôvodný televízny muzikál podľa populárnej hry Henriho Meilhaca a Alberta Millauda s hudbou Florimonda Hervého, ktorý voľne spracoval Ľubomír Feldek. Hlavnú úlohu stvárnila speváčka Eva Kostolányová, no popri nej tu mohli predviesť svoje spevácke umenie aj mladý Martin Huba či Leopold Haverl.
Staršia generácia má v pamäti aj veľký hit 70. rokov, ktorý naspieval s vtedy veľmi populárnou Marcelou Laiferovou. „Zvony už ôsmu bijú, ak cítiš lásku venuj mi ju, pri ôsmom zvonení zo zrakom skloneným, spýtam sa či pre mňa lásku máš,“ znel refrén megahitu, v ktorom mal Haverl s Laiferovou recitatív.
„A ja sa pýtať mám, či máš ma rád?“ pýtala sa Laiferová. Po zvonkohre, kde zvony odbili osemkrát, Haverl počítal: „Raz, dva, štyri, šesť, osem.“ Herec po rokoch spomínal na nakrúcanie piesne, ktorá sa stala takou populárnou. Bol vraj opitý, keď preňho prišli v noci do klubu, že má ísť do rozhlasu nahrávať. Nahral pesničku, odpočítal do osem a zarobil 500 korún, smial sa.
Haverl chcel v 60. rokoch účinkovať v Tatrarevue, v ktorej vystupovala aj Zuzka Lonska, ale nevzali ho. Dostal sa tam však jeho kamarát Jaro Ďuríček, kedysi populárny komik a práve jeho si Haverl vybral ako ďalšieho hosťa do relácie Takí sme boli. Ďuríček si zaspomínal na ich spoločné začiatky. Tvrdil, že Haverl bol prvý hipisák na Slovensku. Mali totiž kabaretné pásmo Večerné klebety, v ktorom Haverl vystupoval s gitarou, vôbec nemal hovorené slovo.
Spolu s Ďuríčkom účinkoval Haverl v takzvanom Dedinskom divadle v 50. rokoch. Išlo o zájazdové divadlo, z ktorého neskôr vznikli divadlá trnavské a nitrianske. Ďuríček rozpovedal historku, ako im raz vôbec neprišli diváci na predstavenie Dobrodružstvo medvedíka Macka. Keď ho totiž ohlásili v miestnom rozhlase, rodičia rozumeli „dobruo družstvo“ a mysleli si vraj, že je to agitka do kolchozov - deti teda na predstavenie nepustili. V tých časoch odohrali aj tri-štyri predstavenia denne.
Prvá televízna rola
Jaro Ďuríček dopomohol Haverlovi aj k prvej televíznej úlohe. Bolo to v časoch, keď ešte televízia vysielala iba naživo, nie zo záznamu. Jozef Šimonovič hral v hre Zajtra svitne ráno partizána, ktorého fackovali dvaja gardisti. No keďže mal práve predstavenie, nemohol prísť.
Spýtali sa Ďuríčka, ktorý tam hral básnika Ruda, či nevie o niekom, kto by zaňho zaskočil. Ďuríček povedal, že má kamaráta, ktorý býva na Novej Dobe. Zobral si taxík, vraj jediný, čo vtedy v Bratislave bol, a utekal po Haverla.
Práve táto hra vraj otvorila Haverlovi cestu do televízie. Napísal ju Ernest Stredňanský, vtedy išlo o veľmi známe meno. Na konci sa riaditeľ televízie Vrabec spýtal režiséra: „Kde si zobral toho šikovného chlapca?“ Myslel tým Haverla. „Oto Varečka povedal: Vieš, treba mať nos na ľudí... ,“ spomínal po rokoch so smiechom Ďuríček.
Odišiel jeho humor, profesionalita i hlas
S Leopoldom Haverlom odišiel nielen jeho humor a profesionalita, ale aj jeden z najkrajších hlasov Slovenského národného divadla. Jeho hlas znel na scéne veľmi príjemne. Pamätníci si ho určite pamätajú z divadelného predstavenia bulharského autora Jordana Radičkova Pokus o lietanie.
Publicitu koncom života dôsledne odmietal, chcel byť v úzadí a chcel, aby si ho ľudia pamätali ako profesionála, nie ako herca, ktorý už nevládze hrať.
Odmietal všetky rozhovory. Rád spomínal na účinkovanie v televíznych rozprávkach, ktorých nakrútil neúrekom. V roku 1971 sa napríklad s Ivanom Rajniakom objavil na obrazovke v rozprávke režiséra Jozefa Pálku. Volala sa Ako dvaja našli šťastie.
