Slovenské národné divadlo uviedlo Nevinu, jeden z vrcholov sezóny. Ako na ňu dorástlo?
Videli to obaja: akási mladá žena sa vyzliekla donaha a vliezla do vĺn morského príboja. Kým však bojovali s pokušením zachrániť ju, ona sa už nevynorila. Široko-ďaleko nebolo nikoho, kto by s tým niečo urobil. Kde sa stratil človek?
Mať tak dosť peňazí
Tí dvaja boli čierni africkí prisťahovalci. Nemali papiere, nedisponovali identitou. Žili zo dňa na deň, na okraji spoločnosti. Silný pud sebazáchovy im kázal nekonať nič, čo by mohlo odhaliť ich skrytú totožnosť.
Keby boli ženu zachránili, bol by to zvláštny druh šťastia a zodpovednosti za ďalší vývoj situácie. Možno potichu odjakživa túžia presne po týchto daroch a hodnotách života. Ako k nim dospieť? Mať tak dosť peňazí...
Majú sa dobre tí, čo peniaze majú, ale dieťa sa im utopilo? Nie. Tak sa možno darí tým, čo z mŕtvych žijú. Ale čo za potešenie ich život ovládlo? Určite vidia zmysel v činoch tí, čo umrú s masami za Boha. Ale kde je ich život?
A ktovie, po čom túžia staré choré ženy alebo čo chcú mladí zdraví muži. Hovorme aj o tom, čo majú s hodnotami v hlave robiť filozofi a s rutinou v rukách doktori. Napokon si vyskúšajme, či sa dá byť na počkanie šťastným, keď zo dňa na deň naše oči vyzdravejú a my uvidíme svet, ktorého tmu sme dokonale poznali inými zmyslami.
Jedna z najsilnejších scén. Emília Vášáryová, Gabika Dzúriková a Dušan Jamrich. (zdroj: FOTO - BRAŇO KONEČNÝ)O nás za nás
To všetko sme my, ľudia. Žijeme v existenciálnom chlade, nad priepasťou viery, s dierami v srdci. Nevieme si byť blízki, a to nás privádza na hranice bezmocnosti. Kam sa ešte posunie naše šialenstvo? Za čo ponesieme vinu? Vieme byť vlastne dobrí?
Nemecká dramatička Dea Loher zasiahla do divadla rázne, lebo zasiahla do nás. S vedomím, že podoby drámy si už dávno „ukradli“ filmoví a televízni scenáristi, pretavila boj s pokorou ku klasike do evidentnej mnohoznačnej súčasnosti.
