Stal som sa Židom, lebo to funguje (rozhovor)

Hlavný predstaviteľ filmu Saulov syn hovorí pre SME o tom, ako v koncentračnom tábore fungovalo Sonderkomando

Celovečerný debut mladého maďarského režiséra Lászlóa Nemesa Saulov syn získal Zlatý glóbus, Veľkú cenu v Cannes a chystá sa bojovať o Oscara. Hlavnú úlohu v ňom stvárnil Géza Röhrig (na snímke vľavo).(Zdroj: OUTNOW.CH)

Herec GÉZA RöHRIG stvárnil v oceňovanom maďarskom filme Saulov syn hlavnú postavu muža, ktorý počas holokaustu odpratával mŕtvoly v osvienčimskom koncentračnom tábore. V rozhovore pre SME rozpráva, ako sa pre psychicky náročnú úlohu musel nadlho odstrihnúť od priateľov a rodiny. Po návrate sa mu svet zdal plytký, naplnený len potrebou sexu, peňazí a konexií.

Na koho predovšetkým ste sa týmto filmom sústredili?
„Na ľudí, čo sa ešte len narodia, na deti, ktoré dospejú. Na mladú generáciu.“

Myslíte si, že o tom, čo sa stalo so Židmi počas druhej svetovej vojny, nemajú dostatočné znalosti?
„Tu vôbec nejde o znalosti faktov, ale o pocity. Môžete toho veľa vedieť, ale nemusí sa vás to vôbec dotýkať. Ľudia sa o holokauste učia v škole, navštevujú koncentračné tábory, ale vytvára to nejaký druh skúsenosti? Dáva predstavu o konfrontácii s katastrofou? Nehovorím len o holokauste, ale aj o žalostnom stave našej ľudskosti. Osvienčim ju manifestuje veľmi názorne. Opakuje sa v Kambodži, v Bosne, Darfúre a Rwande. Genocídy 20. storočia dokazujú neustálu možnosť, že sa všetko zopakuje. Myslím, že náš film môže mladých ľudí poučiť a sprostredkovať im to, čo si nikdy neodnesú z návštevy koncentračného tábora.“

Veríte tomu, že skúsenosť je prenosná?
„Je to jediné, čomu verím. Znalosti majú vždy dve úrovne. Na tej druhej musíte mať schopnosť istej kreativity. Mladá generácia nie je hlúpa alebo necitlivá. Problém je, že žije vo virtuálnom svete a hlavným princípom komunikácie sa stala elektronika. A pretože všetko môžete nájsť online, životnosť pamäte sa zmenšuje. Všetko prichádza a odchádza veľmi rýchle a my sa musíme naučiť, ako všetky dôležité hovoriť novým spôsobom.“ 

Človek ostáva po zážitku s vaším filmom akýsi vnútorne nehybný, paralyzovaný neschopný cítiť dojatie či súcit. Hneď má tendenciu pudovo od takejto hrôzy utekať. Z návštevy Osvienčimu nie. Prečo? 
„To, ako film vnímate, je veľmi individuálne, osobné. Osvienčim nemôžte vnímať racionálne, lebo všetko, čo sa tam dialo, je iracionálne.“ 

Môžete to vysvetliť?
„V diskusiách sa objavujú politické alebo ekonomické faktory, napríklad, ako sa mohlo stať, že sa Hitler dostal k moci tak rýchle, ale ako môžeme dať Osvienčim do takéhoto kontextu? Pre mňa sú všetky tieto úvahy len obsesiou. Dá sa vysvetliť fakt, že šesť miliónov nevinných ľudí šlo do plynu? Racionálne argumenty neexistujú, nedá sa to ničím ospravedlniť. Rozumieme však, prečo sa to stalo. Je pravdou, že európska civilizácia stratila kontakt s duchovnom, s niečím, čo je mimo nás. V atmosfére 19. a 20. storočia sa živila ilúzia všeobecného pokroku, presvedčenie, že žijeme vo veku vedy a technológií a preto budeme žiť stále lepšie. Ale ako sa odrazil pokrok na našich vzájomných vzťahoch?“

Spomenuli ste duchovno. Je to čosi, čo ste hľadali v judaizme?
„Hľadal som ho všade, kde sa dalo, i v budhizme a iných náboženstvách. Moja voľba stať sa židom nevychádzala z rodinnej tradície, ale z presvedčenia, že tento spôsob života funguje. Naša civilizácia je židovsko-kresťanská a tieto dve náboženstvá majú k sebe veľmi blízko. Kresťanstvo však hovorí o tom, že sa boh stal človekom a tento moment, obávam sa, otvára nebezpečnú cestu pre všetkých ľudí, tyranov a diktátorov, ktorí sa chcú stať bohmi. Keďže žijeme ako chceme, podľa princípov, ktoré uznávame, všetko sa stáva relatívnym. Prestávajú platiť všeobecné hodnoty i etické princípy, ktoré sú trvalé a ich dodržiavanie povinné. Hodnotová anarchia plodí chaos a ten je ideálny pre príchod niekoho, kto železnou päsťou obnoví takzvaný poriadok.“

Ako ste sa vyrovnávali s tým, o čom ste hrali?
„Mal som problém až po natáčaní, keď som sa vrátil domov. Žijem i s rodinou v New Yorku, ale nechcel som s nimi byť počas natáčania. Povedal som režisérovi, že sa nemôžem k nim každý večer vracať, byť otcom a na druhý deň sa vrátiť do Osvienčimu. V Maďarsku som mal malý byt a s nikým som sa nestýkal, nesedel po večeroch s kamarátmi, sústredil som sa na film, ktorý sme natáčali na vojenskej základni. Po návrate sa mi náš svet zdal hrozne plytký, naplnený len potrebou sexu, peňazí a konexií.“

Mali ste šancu hovoriť s nejakým priamym členom sonderkomanda? 
„Pred nakrúcaním som čítal memoáre ľudí zo sonderkomanda. Teraz je už nažive len jeden človek a stretol som sa s ním pred mesiacom.“ 

Čo ste sa ho opýtali?
„Či chce vidieť film.“

A videl?
„Áno. Prijal ho a povedal, že filmy, ktoré doteraz videl, boli len klišé, niečo na spôsob sveta plného hračiek. Vy ste to chlapci vystihli, povedal. Nie je to preto, že by sme boli nejakí géniovia, ale šlo nám o pravdu, o skutočnosť. Nechceli sme predávať holocaust ani robiť akékoľvek ústupky. Keď si poviete, že natočíte film tak, aby do kina prišlo veľa ľudí, musíte sa držať nejakých pravidiel, rešpektujúcich divácke očakávania. Robili sme nízkorozpočtový maďarský film a nikto nečakal, že bude zarábať, že to bude v nejakom ohľade dobrý biznis.“

Ako ste si s režisérom pomenovali to, čo ste chceli, aby vo filme bolo?
„Nemuseli sme si nič vysvetľovať. Ja som strávil dlhý čas štúdiom zdrojov, o holokauste som napísal dve knihy, jeden román a jednu zbierku básní, tak som presne vedel, do čoho idem.“

 

 

Saula ste hrali s mrazivým výrazom. Boli ľudia ako on zbavení akýchkoľvek pocitov?
„Vedel som, že členovia Sonderkommanda boli extrémne traumatizovaní. Nemali v sebe empatiu ani sympatie k ničomu. Žili v darvinovskom svete, kde bolo ťažké prežiť najmä psychicky. Podmienky na fyzické prežitie mali lepšie ako ostatní väzni. V istom zmysle boli privilegovaní. Jediný spôsob, ako mohli prežiť ten obludný stroj, kedy sa každých pätnásť minút menili živí na mŕtvych, bolo úplne uzamknúť svoje pocity a fungovať na autopilot. Ako roboty. Nepozeráte napravo ani naľavo, žijete len tu a teraz. Reflexie prišli až po vojne.“

V Osvienčime vraj nemeckí strážcovia mali hneď vedľa lágra štvrť s vilami a záhradami, otcovia rodín sa vracali „z práce“ k ženám a deťom. Myslíte, že by sa dalo natočiť niečo podobné z ich perspektívy?
„Strážcovia, ktorí pracovali v Osvienčime, mali na výber. Ak si uvedomili, že sa na vraždy nemôžu pozerať, šli za svojim nadriadeným, povedali mu to a dostali niečo iné. Také svedectvá sa zachovali. Bola vojna a ich, samozrejme, neposlali domov hrať tenis. Mohli si vyberať, či sa nechajú zabiť niekde na východnom fronte, alebo budú zabíjať. Samozrejme, že niektorí boli ozajstné monštrá z mnohých sa stali alkoholici. Túto prácu dostávali napríklad väzni z nemeckých väzníc. Bolo to pre nich lepšie ako si odsedieť trest. Medzi tými, čo holokaust prežili, bol počet samovrážd veľmi vysoký, nemohli žiť s vlastnou pamäťou. Ale počuli ste o nacistoch v koncentračných táboroch, ktorí spáchali samovraždy?“ 

Aké boli reakcie na váš film?
„Prevažne pozitívne. Po premiére sme povedali, že počas vojny bolo zavraždených stotisíc maďarských detí, žiadne z nich nemalo pohreb, a tak by bolo pekné, keby film videlo aspoň toľko ľudí. Splnilo sa, v Maďarsku naň prišlo zatiaľ stotridsať tisíc divákov. Prekonalo to všetky naše očakávania. Sme za všetky ocenenia veľmi vďační. Určite viem, že sme mali šťastie.“ 
Autorka je filmová kritička

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách
  2. Stačí len mechanické, alebo elektronické zabezpečenie vozidla?
  3. 6 dôvodov, prečo začať posielať peniaze cez VIAMO (a ako na to)
  4. Atraktívnejšie učenie vďaka digitálnym technológiám
  5. Aký vplyv by mal konflikt v Kórei na vaše investície?
  6. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy!
  7. Rastie nám pokrivená generácia?
  8. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  9. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  10. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  1. FSEV UK v Bratislave: Prax je súčasťou študijných programov
  2. 6 dôvodov, prečo začať posielať peniaze cez VIAMO (a ako na to)
  3. Hyundai Tucson Shadow určite nezostane v tieni.
  4. Stačí len mechanické, alebo elektronické zabezpečenie vozidla?
  5. Exkurzia odborárov a absolventov SvF STU v Bratislave 2017
  6. Zvolen: Zvolenčania myslia na zabezpečenie svojich domovov
  7. Detské zúbky sú veda
  8. Atraktívnejšie učenie vďaka digitálnym technológiám
  9. Aký vplyv by mal konflikt v Kórei na vaše investície?
  10. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách
  1. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 8 754
  2. Rastie nám pokrivená generácia? 3 152
  3. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 2 688
  4. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 2 131
  5. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 1 296
  6. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 254
  7. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy! 1 035
  8. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji 990
  9. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 823
  10. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách 766

Téma: Holokaust


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Žiadne potraviny a autobus raz za týždeň. Okraj kraja, na ktorý sa zabudlo

Ľudia v Prešovskom samosprávnom kraji o práci župana veľa nevedia. Trápia ich najmä cesty a nezamestnanosť, ale aj životné prostredie.

EKONOMIKA

Sagan či Hantuchová sa budú plateniu daní vyhýbať ťažšie

Ministerstvo chce zabrániť presunu ziskov.

Čo je nové na SME

SMEnaživo: Diskusia s kandidátmi na bratislavského župana

Príďte dnes o 18.00 diskutovať.

Neprehliadnite tiež

Písať je dobré, keď sa necítite pod psa

Víťaz súťaže Poviedka vsadil na poviedku, ktorá nie je o psoch. Pomohla mu čeština

Chýbal nám dobrý album od speváka. Dal nám ho bývalý bubeník IMT Smile

Marián Slávka na svojom debute pekne spieva, básnicky recituje, hrá na klavíri a má cit pre koncepčné myslenie.

Ešte v marci robil v obleku kľuky. Železná vôľa urobila z Jana Třísku Američana

Legendárny herec z Obecnej školy sa už v Česku necítil doma.

Jan Tříska pre SME: Pod nohy mi hádzali polená, aj tak ma nezastavili

Po návrate z Ameriky sa mu práca doma zdala spomalená.