Stoner bol tvrdý farmár a miloval bez poézie. Jeho život je príbehom pracovitosti, ktorá z neho urobila výnimočného človeka.
Históriu obsiahneme hneď v prvom odstavci knihy: zachytáva celý život Stonera, príbeh od jeho narodenia až po smrť.
Hrbil sa ako otec
Narodil sa ešte pred prvou svetovou vojnou na farme v Missouri.
V tridsiatich rokoch jeho otec už vyzeral na päťdesiat. Zhrbený od roboty hľadel na vyprahnutú zem. Malý Stoner dojil kravy, pomáhal na farme a v sedemnástich sa pod ťarchou povinností vyzerať rovnako ako otec. Domácnosť držalo pokope vedomie, že údel musia znášať spolu.
Podporený rodičmi však Stoner opustil farmu, zapísal sa do prvého ročníka na univerzite. Začal študovať agronómiu, no prešiel na štúdium anglickej literatúry, kde získal titul doktor filozofie a na tej istej univerzite prijal miesto učiteľa. Na škole dosiahol post odborného asistenta a len pár študentov si ho po skúškach vedelo jasne vybaviť v pamäti. No keď zomrel, kolegovia sa zložili a darovali knižnici na jeho počesť stredoveký rukopis.
Zmysel obyčajnosti
Stonerov život je príbehom pracovitosti, nenápadnosti, ale aj nepodareného manželstva s citovo podvýživenou Edith, ktorá mu vyhlásila vojnu už počas svadobnej noci. Hoci je učiteľom a vedie semináre či skúša študentov, žije v ňom tvrdý farmár. Prežíva lásku bez pátosu a poézie, často neopätovanú alebo pribrzdenú náporom okolností. Má vzťah k povinnostiam a hodnotám univerzity, ktorú vníma ako útočisko a bezpečný prístav.
Prostý príbeh je trendový
Román Johna Williamsa, nazvaný jednoducho menom hlavného hrdinu, musel na svoj okamih slávy čakať dlho. Pri prvom vydaní v roku 1965 si ho všimol málokto, až jeho druhé vydanie o štyridsať rokov neskôr vzbudilo obrovský záujem čitateľov i recenzentov.
Pátranie po príčinách takéhoto úspechu z druhého podania neprinesie žiadne jasné odpovede. Hádam len jedno tušenie: čitatelia sa zrazu nadchli prostotou a unavení literárnymi experimentmi aj jednoducho vyrozprávaným príbehom prebúdzajúcim emócie.
Malí velikáni
Williamsov štýl je najjednoduchší, ako si len môže čitateľ predstaviť, umenie rozprávať sa znova ukazuje v plnej sile, čo je v najlepšom zmysle slova trendy. Zahusťovať románový priestor musia literárni hochštapleri, skutoční majstri na to odkázaní nie sú.
Autor pracuje so silnými pocitmi smútku z márnosti všetkých snažení a – hoci prisaháme na svoju jedinečnosť – aj z krutej podobnosti životov.
Pomedzi to presakuje veľmi opatrná nádej. A možno je to príliš veľké slovo. Možno sme len zistili, že z tej najobyčajnejšej obyčajnosti dokážeme vydolovať zmysel a že sa, malí a bezvýznamní, vôľou k životu stávame velikánmi bez všeobecného uznania a slávy.
