Nebola vyslovene krásna, no ani v zrelom veku nestratila svoj francúzsky šarm, rafinovanú noblesu a charizmu extravagantnej intelektuálky. Na priesečníku starého a nového sveta sa v perfektne ušitom kostýmčeku od Chanel nosila obratne a priam s nadpozemskou eleganciou, akú mávajú povrazochodci.
Čo na tom, že zľahka krívala, aj to na nej jej verní obdivovatelia milovali. Jej oči prirovnávali k najkrajším fialkám. Intonáciou hlasu a urodzenou gestikuláciou zaklínala návštevníkov salónnych večierkov, ktoré usporadúvala. Keď recitovala svoje básne, sprevádzala sa hrou na gitare, jej prednes bol dokonalý a poslucháčov privádzal do vytrženia.
Zvodkyňa par excellence
Výpočet tých, ktorí podľahli čaru Lujzy de Vilmorin, je nemalý - Antioine de Saint-Exupéry, André Malraux, Jean Cocteau, princ Ali Khan, Duff Cooper, gróf Pálffy de Erdödy, knieža Pavol Esterházi de Galanta, Orson Welles a ďalší. Bola milovaná a obdivovaná veľkými umelcami, šľachticmi a diplomatmi, pohybovala sa v kruhoch, v ktorých netrpela nudou. Tú neznášala.
Bola stredobodom umeleckej avantgardy Paríža, milovala prepych a všetok ten mondénny humbug. Patrila k tým, ktorých akoby ani v najmenšom nezasiahli hrôzy vojny. Kým iní prichádzali o všetko vrátane majetku, ľudskej dôstojnosti i holého života, Lujza de Vilmorin dokázala pohnutými časmi preplávať bez ujmy. Medzi jej útočiská patril aj budmerický kaštieľ. Prechádzala sa tu v parku, prijímala návštevy, písala a tvorila.
V knižnici budmerického kaštieľa pod obrazmi pálffyovského rodu Lujza vyšíva svoj znak, štvorlístok a písmeno L na prikrývku. (zdroj: fotoarchív SNM-Múzea Červený Kameň, Častá)Život ako z románu
V zime na prelome rokov 1939 - 1940 napadlo obrovské množstvo snehu, železničná doprava bola ochromená, cesty lemovali vysoké múry snehu. "Priateľka Lujza de Vilmorin ma do kaštieľa v Budmericiach odviezla na saniach," píše vo svojich pamätiach Lujza Esterházyová.
"Pracovala práve na svojom prvom románe. Pri ohni v kozube sme sa príjemne pozhovárali a zhodli sa na tom, že tam vonku, a rovnako aj za hranicami je všetko tiché, ako keby ani nebola vojna. Ale sotva sa sneh roztopil, v ríšskom rádiu hlásili, že Hitler napadol neutrálne Dánsko a Nórsko. Neubehol ani mesiac a na rad prišli Belgicko aj Holandsko."
Mnohých priateľov mali v Bratislave, často sa s nimi stretávali na terase hotela Carlton alebo v lodnej reštaurácii na vlnách Dunaja.
Francúzska šľachtičná a dedička jednej z najstarších a najvplyvnejších firiem na osivá Lujza de Vilmorin sa s Pavlom Pálffym stretla, ako inak, celkom náhodne počas zimného pobytu v rakúskych Alpách. Azda ich k sebe zviedla podobne dobrodružná myseľ, vášeň k hudbe a sklony užívať si radosti života vo veľkom štýle. A isteže aj vzájomná neodolateľná príťažlivosť.
“"Muž je vždy muž, ale krásny muž, to je čosi iné."
„
Musela byť mimoriadne naliehavá, pretože gróf Pálffy kvôli Lujze zlomil srdce svojej štvrtej manželke, viedenskej krásavici, grófke Márii Anne von Wurmbrandovej-Stuppachovej, známej viac pod menom Etti Plesch. Narýchlo sa s ňou v decembri 1937 rozviedol, aby si iba po dvoch mesiacoch známosti mohol 27. januára 1938 v Bratislave vziať za ženu Lujzu.
Z celkovo ôsmich manželiek bola piatou v poradí.
Budmerický kaštieľ, v ktorom žila a tvorila aj Lujza de Vilmorin, je po renovácii od konca januára sprístupnený verejnosti. (zdroj: Erika Litváková)Domov spisovateľov
Utiahli sa do Budmeríc a až do roku 1943, keď sa rozviedli, pobývali tu vždy, ak práve netrávili čas vo Viedni, v Budapešti alebo v Paríži. Pálffy zbožňoval poľovačky, venoval sa im rovnako náruživo ako ženám, bol zakladateľom poľovníckeho spolku a o poľovníctve napísal niekoľko kníh. V Budmericiach preto býval veľmi rád.
