Kaskadér Gustáv Kyselica: Iba hlupák sa nebojí

S poľutovaním sme od rodiny Gustáva Kyselicu obdržali správu, že v poslednú nedeľu, 21. februára nás Gustáv Kyselica nečakane navždy opustil. Pritom len nedávno, 12. februára oslávil životné jubileum 65 rokov. Pri tejto príležitosti sme minulý týždeň čitateľom denníka SME priniesli v štvrtkovej prílohe TV Oko  rozsiahly rozhovor. Žiaľ, netušili sme, že bude posledný.

Ako kaskadér, ktorý nakrúcal so svetovými režisérmi, trávi dnes každodennosť?

Láka ma povedať si, že stačilo a vyložiť si nohy. No ani dnes nežijem iba zo spomienok. Keďže som vychoval veľa mladých, ktorí pracujú všelikde vo svete, tak ak pripravujeme väčší projekt, prizvem aj ich. Stále je čo robiť.

Je to teraz iné ako kedysi?

Keď ma dnes oslovia, zaklínadlom je slovo narýchlo. Všetko musí byť hneď hotové, no kvalitná robota potrebuje aj čas na prípravu. Minulý rok bol veselý, robili sme rozprávku Johankino tajomstvo aj choreografiu pre Cyrana z Bergeracu pre divadlo v Nitre. A tiež niekoľko upútaviek na rôzne televízne šou. Oslovia ma, ak treba, aby niekto vyskočil z okna a podobné drobnosti. Do veľkých vecí sa už púšťam nerád, bolo toho naozaj za tie roky dosť. 

Ako sa z vás stal kaskadér? Existujú pre vašu profesiu nejaké školy?

U nás nie, no vo svete na to školy sú. Kedysi bola jedna aj pri Slovenskej kaskadérskej asociácii. Stretávali sme sa raz štvrťročne a robili víkendové aj týždenné semináre. Mali sme sedemdesiatdva členov, z toho polovica obišla kus sveta.

Naša pôvodná skupina Borseus to držala pokope. Mali sme štrnásť stálych členov, dnes osem hrá vo svetových veľkoprodukciách. Vo filmoch, ako sú Sherlock Holmes alebo Hra o tróny či Marco Polo. Všade tam sú naši ľudia. Vyrastali u nás, spoznal som ich a začal učiť, keď mali pätnásť-šestnásť rokov. Dnes sú štyridsiatnici a sú špičkoví, vyhľadávaní odborníci, čo ma veľmi teší.

V Kráľovstve nebeskom (2005) s Orlandom Bloomom bol množstvo akčných scén s koňmi, s ktorými má Gustáv Kyselica dlhoročné skúsenosti. (zdroj: archív Gustáva Kyselicu)

Od koho ste sa učili vy? Alebo ste sa zaúčali priamo v praxi?

Do fachu som sa dostal cez šerm s historickými zbraňami v roku 1974. Začalo sa to ako koníček, ktorý pomaličky prerastal do celoživotnej profesie.

Spočiatku sme pripravovali samostatné predstavenia na hrade Červený Kameň a kým sa pre rekonštrukciu uzavrel, stihli si nás všimnúť ľudia okolo divadla, začali sme pripravovať na nádvorí bratislavskej Starej radnice Kultúrne letá a odrazu sme robili pre Národné divadlo. V divadle si nás všimli aj filmoví režiséri a začali sme nakrúcať s Martinom Ťapákom.

Na ktorých filmoch ste spolupracovali?

Z najznámejších to boli rozprávky Plavčík a Vratko a Popolvár, ktoré sa nakrúcali krátko za sebou. Pán Ťapák, hoci mal aj tvrdú ruku, vkladal do práce srdce. A výsledok tomu zodpovedal. Vďaka rozprávke Plavčík a Vratko sme dostali zo zahraničia objednávku na dvanásť rozprávok. A zaslúžene. Tie filmy žili, deti si ich obľúbili.

Dnes to tak nie je? Rozprávky sa nám občas vydaria.

Dnes, keď sa vyrobí nejaká rozprávka, premietne sa na Vianoce a je koniec. Kedysi sa nakrúcali filmy jeden za druhým. Pracovali sme so zahraničnými filmovými spoločnosťami z Nemecka aj Rakúska, Slovenská filmová tvorba Koliba nakrúcala a neskôr sa pridal aj Barrandov Praha a urobilo sa dvanásť rozprávok. Plus Slovenská televízia mala filmové štúdio, kde sa nakrúcali veľké seriály, ako boli Vojna volov alebo Muž v soli. Veľa sme sa naučili. Tam už bolo treba jazdiť na koni a tiež z neho vedieť

spadnúť.

To ste pracovali ešte v tíme historického šermu?

V osemdesiatom deviatom medzi nami nastal trošku generačný problém a v tovarišstve sme sa rozišli. My sme začali robiť viac komerciu a začali sme spolupracovať s talianskou produkciou Anfri. Pán Alfredo Unger odtiaľ bol akýmsi naším stredoškolským učiteľom. Pretože základy sme už mali, pochytili sme ich z filmov.

Učili ste sa z filmov?

Iste. Vracali sme si dokola zábery a sledovali, čo a ako je spravené.

Spomeniete si na nejaký z „učebnicových“ filmov?

Bolo ich veľa, ale najviac nám prirástol k srdcu film z konca sedemdesiatych rokov Hooper. O slávnom hollywoodskom kaskadérovi. Burt Reynolds v hlavnej úlohe si síce dal mäkké kolenačky, jednu si strčil na chrbát a šiel sa váľať s motorkou, ibaže skúste to. Tak to vôbec nefunguje. Riadne sme sa doudierali.

Mali sme hlavu plnú ideálov, a tak nám neostávalo iné, ako učiť sa aj na chybách. Na Slovensku sme sa učili od skupiny profesionála Janka Hrabinu. Robili to tiež len na kolene, keďže kaskadérske vybavenie bolo za socializmu chabé a na Západ sa ísť kúpiť nedalo.

Aké potrebuje kaskadér vybavenie?

Okrem technických vecí na triky aj kvalitné a bezpečné chrániče. Z karimatiek sme si vystrihovali chrbty a podobne. Bolo to dosť zúfalé, ale nejako sme si museli pomôcť. S Hrabinovou skupinou sme začali užšie spolupracovať pri Mužovi v soli a pri Rozprávke o živej vode. V tom čase vznikol Borseus, naša divadelno-kaskadérska spoločnosť. 

Pracovali ste aj so zvieratami, je to veľmi náročné?

Pripravovali sme rôzne programy s koňmi aj inými zvieratami. Náročné bolo, že vo filme sme od koní potrebovali to, od čoho sa jazdecké kone práve odúčajú. Jazdec nepotrebuje, aby mu kôň pred prekážkou zabrzdil alebo aby si niekde ľahol, oprel sa, či do niekoho vrazil. Jazdec od koňa potrebuje presný opak toho čo my.

V druhej polovici osemdesiatych rokov sme chodili pracovať do Talianska, kde od nás chceli najmä šermiarske predstavenia, no keď videli, že to vieme aj s koňmi, prispeli nám dokonca na prvé vlastné kone. Neskôr sme si už za vlastné peniaze kone dokupovali.

Keď sme pripravili predstavenie Kone a rytieri, dostali sme zaň vysoké ohodnotenie a hneď po premiére, ktorá bola v lete v Šamoríne, sme s ním išli do Španielska a odtiaľ do Talianska. 

Ako koordinátor pri príprave scény z historickej drámy Tristan a Izolda (2005) (zdroj: archív G. K. )

Ponuky vám prichádzali samy?

Začali sa rozširovať a v deväťdesiatom roku sme už nakrúcali v Rakúsku film Strauß-Dynastie s režisérom Marvinom J. Chomským. Pracovali sme na ňom už úplne samostatne, robil som koordinátora.

A keď sme v Národnom divadle pripravovali choreografiu do Rómea a Júlie, aby úvodná bitka medzi Capuletovcami a Monteqovcami dobre vyzerala, zhodou okolností prišli Taliani s rozprávkou Fantaghiró. Zapáčil sa im celý tím aj s koňmi, vzali nás komplet a spravili sme spolu pätnásť filmov.

Ako možno primať koňa, aby spravil niečo, čo sa prieči jeho inštinktom alebo ho ohrozuje?

Musí vám dôverovať a na nakrúcanie musí mať aj povahu. Počas nášho najhviezdnejšieho obdobia sme vymenili asi pätnásť koní. Jedného sme dokonca za symbolickú cenu dali do ústavu pre telesne postihnutých na hipoterapiu, bol to absolútne pokojný kôň, na ktorom ste mohli rúbať drevo. Keď sme nakrúcali reklamu, v ktorej mal kovboj s lasom a pištoľou hnať pred sebou pätnásť koní, všetky bežali správnym smerom, ale tento zabočil do lesa a tam sa pásol. Vôbec ho nezaujímalo, čo sa okolo deje.

Kôň flegmatik?

Taká povaha. Keď sme potrebovali, aby horel človek na koni, zapálili sme na ňom jazdca a on sa len otočil a stál, neutekal. Veľa rokov potom vozil deti na hipoterapii, tam bolo jeho miesto, milovali ho. Kôň musí mať pre film temperament, ale musí vám aj veriť.

Verí vám až tak, že je ochotný skočiť do ohňa? 

On je ochotný, ale nesmiete mu nikdy ublížiť a sklamať ho. Keď sa robia pády, ľahne, ale ak sa udrie, veľmi dlho trvá, kým na bolesť zabudne. Nemá význam koňa do čohokoľvek tlačiť, tak to nefunguje.

Aké vlastnosti potrebuje človek, aby bol dobrým kaskadérom?

Dve veci sú úplne zásadné - srdce a disciplína. Disciplína je dokonca dôležitejšia ako odvaha. Kaskadérovi musia ostatní veriť. Ide totiž o tímovú robotu. Predstavte si, že horí celý človek, vtedy nič nepočuje, nevidí a musí sa plne spoliehať na ľudí okolo seba. Má ochrannú masku a oblek a má vytlačený vzduch. Pri krátkom horení sa vzduch vytlačí za osem sekúnd, potom sa k nemu treba dostať a zahasiť ho, čo trvá aj dvadsať, dvadsaťpäť sekúnd.

Vtedy vôbec nedýcha?

Je bez vzduchu. Adrenalín pracuje a človek musí veriť ľuďom okolo, že ho z toho dostanú, pretože inak chytí šok. Zažil som, že človeka, ktorý už dva- alebo trikrát horel a zo žartu mu upchali otvor, viac ho do obleku nedostali. Čosi sa vo vás zlomí a je koniec. A tak je to aj s pádmi.

Človek musí veriť, že padne do podušky, že je to presne vypočítané a že ho kolegovia čakajú, že nepreletí cez škatule a nepoláme sa. Jeden v tejto brandži neznamená nič, je to o tíme. Vždy treba vychovať celý stmelený kolektív.

Gustáv KYselica (druhý zľava) s kolegami v Dračom srdci (1996, ktoré sa nakrúcalo šesť mesiacov na Slovensku. (zdroj: archív G. K. )

Mávajú kaskadéri trému?

Samozrejme. Iba hlupák sa nebojí. A od takého idem čo najďalej, s takým nerobím, je to veľmi nebezpečné. Nevravím, že sa má triasť od strachu, ale ak nemá rešpekt a pristupuje k robote s postojom, že to spraví ľavou zadnou a potom ho musíte zbierať zo zeme, pretože netrafí do škatúľ, vypadne z auta alebo urobí niečo, ako nemá, ohrozuje aj druhých.

Disciplína je aj o tom, že viete, kedy, čo a ako spraviť. Niekedy kaskadér aj dobre padne z koňa, ale zbytočne, pretože ho kamera nenasnímala, padol na inom mieste, ako mal.

Nie je nevďačné, že všetko odmakáte a v titulkoch hviezdia herci, ktorým robíte dablérov?

Aj kaskadéri hviezdia, hoci nie sú až tak na výslní. Majú vlastného kaskadérskeho Oscara, ktorý sa volá Taurus. Aj Emmy má kaskadérsku kategóriu. Na Taurus máme jednu nomináciu a pri Emmy sme dokonca spoludržiteľmi za vojnový film Uprising.

Mali sme na projekte sedemdesiatdva kaskadérov. Zhodou okolností sa film nakrúcal presne na mieste, kde teraz spolu sedíme. Ibaže v roku 2001 tu ešte nestálo obchodné centrum a kaviareň, ale na pláni postavili filmové mestečko Varšava.

Zasiahla aj vaše umelecké remeslo digitalizácia?

Dobrých kaskadérov je čoraz menej. Mladá generácia akoby už nemala dostatočnú vášeň a srdce. Asi sa všeobecne pomaly mení kultúra. Mladých ľudí dnes viac bavia počítače a virtuálna realita než skutočné výzvy.

Veľa efektov sa už dá spraviť na počítači.

Dobrý režisér to určite zmysluplne využije a kaskadérsky kúsok vylepší. Ale nešikovný, ktorý navyše nemá ani dobrého kameramana, to pokazí, aj keď má špičkovú digitálnu techniku. Môže si postaviť hoci aj deväť kamier, ak to nimi nevie dobre nasnímať a nastrihať, nestojí to za veľa. Všetko musí byť presne vypočítané.

Či v Amerike, Nemecku, či v Rusku, videl som, ako so stopkami v ruke sledujú, koľko musí trvať jednotlivý trik, povedzme, previs, aby bol viditeľný a divákovi padol do oka. U nás sa to strihá od buka do buka. Máte kaskadérsky trik a ani neviete prečo alebo kde sa začal a kde sa končí. Ak má padnúť kaskadér z ôsmich metrov, musí padnúť. Keď ho nasnímate, ako keby padol zo stoličky, je to o ničom.

Že by to bolo tým, že na Slovensku sa nakrúcajú viac psychologické drámy než akčné filmy?

Problém je, že teraz treba všetko spraviť narýchlo, musí to byť hotové za dva dni. Ale triky a kaskadérske scénky potrebujú nácvik. Iste ste videli film Posledný samuraj. Nick Powell, s ktorým som spolupracoval na niekoľkých filmoch, pripravoval aj nezabudnuteľný posledný súboj Toma Cruisa s Japoncami.

Rozprával mi, ako pripravovali choreografiu až šesť mesiacov, aby to mohol spraviť. Cruise ju chcel spraviť sám a aj ju zvládol. Keď to dal, celý štáb bol na pľaci, všetci mali vyvalené oči, ale treba si uvedomiť, že je za tým šesť mesiacov výcviku.

V kostýme piráta ako dablér Mária Adorfa. (zdroj: archív G. K. )

U nás nepredstaviteľné?

Šli sek po seku a každý museli obhájiť. Prečo je to tak a prečo musí byť kamera tam a tam. U nás postavia kameru, zabetónujú ju a pracuj. Česi robia už viac a aj so zahraničnými štábmi. My sme si, žiaľ, zablokovali cestu. Posledný film, ktorý sa tu nakrúcal, bola Posledná légia s Colinom Firthom, a tam sa to skončilo. Medzičasom nás dávno predbehli Maďari aj Česi. No najmä, veľa talentovaných ľudí odišlo a mladých nemá kto učiť.

V obľúbenej kaskadérskej komédii Zviera hrá Belmondo v dvojrole sebe samému dabléra. Robili ste osobného dabléra nejakému známemu hercovi?

Sedem rokov Máriovi Adorfovi, keď sa nakrúcali Fantaghiró a Piráti. Máme spoločné fotografie, kde sme vedľa seba aj s papagájom na pleci. Adorf je vynikajúci herec. Aj keď sme ho kedysi nemali radi, pretože nám vo Vinetuovi zabil Nšo-či a Inčučunu, no neskôr som zistil, aký je to vynikajúci človek a výborný herec.

Ako to prebieha? Odohráte náročné scény, pri ktorých herec povie, že do nich už nejde?

Také, do ktorých ho už nepustia. Režisér aj producent sú na pľaci a herec sa naučí istú časť zo scény. Nebude, povedzme, skákať z lode na loď, to urobím ja. Keď jazdí na koni a kamera je ďaleko, tam ho vôbec nepustia, zaberú ho len v detailoch a do scény ho nastrihajú.

Belmondo je známy, že si veľa riskantných scén zahral sám.    

Viete, jedno sa napíše a druhé je skutočnosť. Verím tomu, že Belmondo bol šikovný, mal dobrú kondičku, kedysi býval boxerom.

Veď visel aj z helikoptéry, nie?  

Isteže visel, ale tých sedemdesiatsedem lán, ktorými bol obviazaný, nevidíte, pretože ich vyretušovali. Všeobecne platí zásada, že herec také kúsky robí na vlastné riziko. Inak by mohol nastať problém.

Zažil som to, keď sme robili Tristana a Izoldu. Tristan, ktorého hral James Franco, si vyvrtol koleno. Tri štvrtiny scény musel odšermovať sám. Keď kamera sníma jeho a je rozpoznateľný, musí to spraviť on. Keď si vyvrtol koleno, museli sme s nakrúcaním stáť tri mesiace.

Celý štáb vtedy čaká, kým sa opäť bude môcť nakrúcať? 

Medzitým sme sa presunuli do Maroka, kde sme nakrúcali Kráľovstvo nebeské. Keďže režisérom bol Ridley Scott, ktorý zároveň produkoval Tristana a Izoldu, jednoducho nás vzali do lietadla, a keď sa pokračovalo, tak sme sa vrátili.

A Franco si to koleno vyvrtol znova. Keď sa šlo nakrúcať tretíkrát, bol už film tak draho poistený, že ho napokon zostrihali len pre deti. Báli sa, že ak nebude mať široké obecenstvo, náklady sa nevrátia, preto vystrihali všetky krvavé scény. Poisťovňa totiž poistku stále zvyšuje.

Sú filmy, pri ktorých jeden filmovací deň stojí aj milión dolárov. Nikto si pri takej produkcii nedovolí hlavného herca mrzačiť. 

Gustáv Kyselica (vľavo) bol roky dablérom Maria Adorfa (vpravo) v nemecko-talianskom v seriáli Piráti. (zdroj: archív G. K. )

Mali ste hranicu, za ktorú by ste ako kaskadér nešli, niečo pri čom ste povedali, že je to už priveľké riziko?  

Ak je dosť peňazí, dá sa všetko. Ak vám niekto povie, že skočí z dvadsaťpäťposchodovej budovy dolu hlavou, je to nezmysel. Treba na to vybavenie. Máme lanko, hovoríme mu descendér, pomocou ktorého letíte akoby strmhlav dolu, ale ono vás prakticky pekne spúšťa. Vyzerá to, ako keby človek padal, a zastaví ho kúsok nad zemou. Robili sme to aj u nás, no nespúšťali sme herca, ale kameramana aj s kamerou.

Pri akom filme?

Za nepriateľskou líniou. Vtedy šla súbežne kamera a o málinko nižšie letel parašutista cez stromy, lámali sa haluze a kamera padala a snímala to paralelne. Scénu sme pripravovali šiesti ľudia týždeň. Všetko sa musí precízne prepočítať. Potrebujete na to peniaze, štyridsaťosemmetrový žeriav aj descendér.

Ktorý film vás z hľadiska vašej brandže najviac očaril?

Každý film má nejaké plusy. Ale veľmi sa mi páčila Smrtonosná pasca s Bruceom Willisom. Keď automobil narazil do helikoptéry a kaskadér vyskakoval von, to bol vynikajúci nápad. Musela tam byť obrovská súhra. Bez ohľadu na to, či boli urobené makety.

Pretože často ide aj o výrobné tajomstvo. Normálne som uveril, že auto vrazilo do helikoptéry. No a šermy z Posledného samuraja boli nádherné. Dnes sú však už trochu iné časy. Aj pri Tomovi Cruisovi už dnes platí, že keď niekde visí za jednu ruku a vy vidíte, že to je on, kto sa šplhá, tak len napasujú Cruisovu tvár na kaskadéra a on sa šplhá meter nad zemou, aby bola viditeľná istá námaha a bol v tvári strhaný.

Ako zvládali vaši blízki, keď ste roky intenzívne žili prácou?

Bolo to pre nich, pravdaže, náročné. Mali sme námornícke manželstvo. Ešte teraz ho dávame dokopy. Boli časy, že som za osemnásť mesiacov strávil doma iba dvadsaťosem dní. Len ťažko som mohol ovplyvňovať výchovu detí, všetko bolo na manželke.

Čo vám najviac chýbalo počas najaktívnejšieho života?

Pocit domova. Človek je stále kdesi na Kube, v Mexiku. Nikdy som si nemyslel, že to zájde až tak ďaleko. Mojím snom bolo hrať malé divadlo so štyrmi ľuďmi a odrazu to začalo rásť a rásť a my sme kupovali autá, aby sme sa naučili padať cez kapotu, brzdiť, naraziť a prevrátiť ho. A potom sme zasa kupovali kone, vymýšľali mašiny, lampy a obstarávali si descendre a trhačky...

Čo plánujete najbližšie? 

Mám na stole materiály k projektu, o ktorom zvažujeme, či doňho pôjdeme. S dvoma skupinami mám rozrobené divadelné predstavenia, ktoré by som rád dokončil. Zdá sa, že aj filmy budú dva, takže tento rok bude naozaj čo robiť a vykladanie nôh sa ešte nekoná. Na dôchodok to ešte nevyzerá.