Mal štyri roky, keď opustil rodné Slovensko, aby sa spolu s rodinou dostal do Argentíny. „Prešli sme celú Európu, potom sme nastúpili do obrovskej lode a trvalo nám 35 dní, kým sme prišli do Južnej Ameriky. Všade bola iba voda a obloha,“ spomína v krátkom dokumente Gyula Kosice, umelec, ktorého diela nájdeme v desiatkach svetových galérií vrátane newyorskej MoMA, no u nás nie je jeho meno veľmi známe.
„Neučí sa o ňom ani na umeleckých školách, jednoducho nie je zaradený do nášho kultúrneho priestoru,“ komentuje kunsthistorik Vladimír Beskid, dlhoročný propagátor Kosiceho tvorby. „Pritom je považovaný za spoluzakladateľa argentínskeho moderného umenia popri takých umelcoch ako sú Lucio Fontana či Julio Le Parc,“ vysvetľuje Beskid.

V odborných kruhoch sa podľa neho vie, že pseudonym si Kosice vzal podľa svojho rodného mesta, no pozná ho už len z rozprávania rodičov. „Niekedy však mylne uvádzajú, že Košice je mesto v Maďarsku,“ dodáva. Dnes má 92 rokov a po slovensky už nehovorí. Cesta do Argentíny však naňho ako štvorročného chlapca zapôsobila veľmi silno. Sám tento intenzívny zážitok z mora opisuje ako zdroj svojej inšpirácie pre neskoršie hydraulické diela.
Filozofické hračky
Gyula Kosice (1924)
Argentínsky multimediálny umelec s medzinárodným renomé, protagonista kultového hnutia MADÍ a veľmi špecifického hydrokinetizmu. Narodil sa v Košiciach ako Ferdinand Fallik. S rodičmi emigroval do Argentíny v roku 1928. V Argentíne, Uruguaji, ale aj vo Venezuele stojí vyše dvadsať jeho monumentálnych prác. Sochu Víťazstvo nájdeme v Olympijskom parku v juhokórejskom Soule, jeho diela sú zastúpené v stálych expozíciách mnohých múzeí. Retrospektíva jeho prác sa konala v Museo Nacional de Bellas Artes v Buenos Aires v roku 1991. Za svoju tvorbu získal v Argentíne mnoho vyznamenaní vrátane Platinovej ceny Konex z roku 1982 či Štátnej ceny za kultúru z roku 2007. V roku 2010 vzniklo s jeho menom bienále multimediálnych umení, s podtitulom: voda-svetlo-pohyb. V tom istom roku získal aj titul Čestný občan Košíc.
Kosice vošiel do histórie ako prvý výtvarník, ktorý zapojil vodu do viacerých svojich inštalácií. Voda v nich buble, poskakuje po plexiskle, svetelné lúče sa na nej zvláštne lomia, vytvárajú pocit čohosi vesmírneho. Cítime tu budúcnosť, ale aj minulosť sveta.
Jeho diela sú založené aj na filozofických konceptoch, no zároveň sú prístupné všetkým, deti v nich vidia krásne hračky. Na Slovensku však nie sú súčasťou žiadnej štátnej ani regionálnej galérie, alebo múzea.
Aktuálna výstava, ktorá po Bratislave bude do začiatku marca prebiehať vo Východoslovenskej galérii v Košiciach, je pokusom o vytvorenie základného kontextu na vnímanie jeho tvorby. „Zámerom nebolo len prezentovať Kosiceho ako výnimočného umelca medzinárodného formátu, ale sa aj k nemu prihlásiť. On sa k nám prihlásil už na začiatku svojej kariéry,“ vysvetľuje Beskid, ktorý je kurátorom výstavy.

Radosť, nie melanchólia
Kosiceho dobrodružstvo s abstrakciou sa začalo v roku 1946, keď sa stal centrálnou osobnosťou hnutia Madí v Buenos Aires. Pre toto umelecky vitálne zoskupenie bola dôležitá vnútorná realita umelca, nie snaha niečo vyjadrovať či reprezentovať.