Hundroš
Kinotip
Úlohou ženy je skákať okolo sporáka a detí. Černosi patria do Afriky. Vzdelanosť je znakom slabochov – skutočný chlap nepotrebuje školy. Základom zdravej stravy je údené bravčové s vlastnoručne dopestovanými zemiakmi. Päťkrát denne treba piť kávu. Elektrina je podozrivá. To si myslí Mielensäpahoittaja, starý muž, presvedčený, že iba on jediný pozná odpovede na otázky života, smrti a všetkého okolo nás a v nás. Meno dostal pre svoj odpor voči peňažným ústavom a pôžičkám. A dal mu ho fínsky publicista, spisovateľ a karikaturista Tuomas Kyrö.
V roku 2010 vytvoril figúrku starého muža v rovnomennej knihe, zostavenej zo sťažností, ktoré hundroš píše najrôznejším inštitúciám. Má názor na politiku, ekonómiu, šport, kultúru, médiá, vedu, techniku, obchod, záhradníctvo, architektúru.
(zdroj: FILM EUROPE)Z knihy cez rozhlas na plátno
Osobitý charakter neotrasiteľne presvedčený o svojej pravde sa vyznačuje nemenej zvláštnym správaním i slovníkom. Neznáša syna žijúceho v Helsinkách a ešte viac jeho energickú manželku. Na sviatky im kupuje len praktické darčeky. Vo výpredajoch. Lekárom verí ešte menej ako bankám.
Starecká zatrpknutosť, pesimizmus, mizantropia a negativizmus sa uňho snúbi so zadubenosťou, samotárstvom, egoizmom, ignorantstvom, neschopnosťou a neochotou akceptovať súčasnosť. Podobný typ karikatúry nájdeme v každej národnej kultúre. Každý národ potrebuje svojho Švejka – svoj obraz v krivom zrkadle.
Kniha sa rýchle stala bestsellerom a čoskoro ju adaptovali do podoby rozhlasového seriálu. Ústrednú postavu v ňom narozprával populárny fínsky herec Antti Litja tak dobre, že keď sa tvorca najnavštevovanejších fínskych filmov Dome Karukoski rozhodol adaptovať Kyrövu predlohu, ani neuvažoval o inom obsadení.
Dement alebo génius?
Film, s obrazom ladeným na spôsob farbistých knižných ilustrácií, preniesol na plátno nepríjemného starca so všetkým, čo na ňom čitatelia a rozhlasoví poslucháči milujú. Namiesto formy listov však ide o klasický lineárny príbeh, osviežovaný štylizovanými flashbackmi. Keď si hundroš poraní nohu, pošle ho lekár do Helsínk na vyšetrenie a terapiu.
Kým syn dáva do poriadku jeho zanedbanú domácnosť, starec má bývať v meste s nenávidenou nevestou. Do modernej domácnosti vnesie napätie, chaos a pohromu. Jeho neschopnosť či neochota zvládnuť bežný život, spojená s neotrasiteľnou sebadôverou a pohŕdaním ostatnými, nemá hraníc. Nečudo, že čoskoro prepukne generačný konflikt.
Bez presahov
Film neprekvapivo a neodvratne – aj bez ohľadu na charaktery, logiku a realitu – smeruje k neurčito zmierlivému záveru, v ktorom si všetky zainteresované postavy priznajú chyby a prejavia odhodlanie zmeniť sa. Režisér divákom viackrát nahodí falošnú návnadu.
Vyvoláva dojem, že ide o klasickú komerčnú veselohru, v ktorej svojrázny prešibaný starec prekoná aj rafinovaných ruských obchodníkov, vzápätí však zaradí scénu, potvrdzujúcu skôr pokročilú demenciu. Mnohé motívy, zvraty, rozhodnutia a činy postáv necháva nedopovedané, neodôvodnené. Situačným gagom, v ktorých humor vyplýva z konfliktu svojrázneho charakteru a výdobytkov modernej techniky, chýba akýkoľvek presah.
(zdroj: FILM EUROPE)Kým Fíni sa na filme zabávajú, v zahraničných divákoch môže klíčiť presvedčenie, že Jacques Tati v príbehoch pána Hulota už pred polstoročím dosiahol viac, originálnejšie a s neporovnateľne väčším šarmom.
Domáce publikum a dôverní znalci súčasného Fínska vidia možno v Hundrošovi zábavnú inteligentnú a poetickú satiru. My, pre ktorých je fenomén Mielensäpahoittaja novinkou, vidíme sled gagov, ktoré sú vlastne len radom stupňujúcich sa smutných trapasov muža, postihnutého stareckou demenciou.
