Slovenské tance nie sú frontálnym útokom na emócie. Neriešia vnútorný konflikt, ale sú niečím viac než letmým dojmom.
Orchestrálne dielo Petra Breinera je dramatickým materiálom, ktorý dokáže strhnúť v najrôznejších variáciách. Autor sa v nich inšpiroval najmä východoslovenskými ľudovými piesňami, čo je síce národopisne určujúcejšie, ale slobodné rozhodnutie. Napokon, na text sa tu dôraz nekládol a hudbu takéto obmedzenia vôbec netrápia. Breiner diriguje svoje dielo radostne a bez zaváhania, divák si s orchestrom predstavenie rád užije.
Peter Breiner na jednej zo skúšok. (zdroj: FOTO SME - JOZEF JAKUBČO)V dobrom aj v zlom
Ani uznávaná choreografka Natália Horečná v choreografii nevychádzala zo známych textových obsahov spracovaných melódií a dielo tak robí po divadelnej stránke univerzálnejším. Jej choreografia má podobu prostého príbehu s nenáročným libretom klasického typu, čomu sa prispôsobila aj scénografia. Podstatou zostáva, že dobro zvíťazí, pričom sa ukáže, že pravda nie je biela alebo čierna a zlé bez dobrého nemôže existovať.
Baletným spracovaním trinástich tancov (z pôvodných šestnástich) sa vinie čistý motív lásky dvoch mladých ľudí, do ich vzťahu však vstupuje Temnota so svojimi poslami, ktorá ovládla mesto a ukrýva prameň svetla. Len sila lásky môže všetko napraviť.
Choreografka inšpirovaná charakterom hudobných postupov nahryzla klasické baletné postupy do takej miery, aby ich bolo v tanci stále dostatočne cítiť. Zakomponovala do nich ľudové tanečné motívy, pričom vcelku vychádzala zo zemitého, drsného charakteru ponímania súčasného tanca.
So živým hereckým výrazom zaujal Peter Dedinský. (zdroj: FOTO - SND: PETER BRENKUS)Odvážne aj opatrne
Jej rukopis je plný nápaditých a náročných pohybových riešení s originálnym vizuálnym efektom. Vyšlo niekoľko vydarených duet, Tanec duší patril medzi najkrajšie a najvrúcnejšie. Odvážny krok urobila, keď niektoré skupinové choreografie zámerne rozbila do párových alebo individuálnych choreografií a celú spoločnosť rozmanito roztancovala, dávajúc tak dôraz na odviazanú, prirodzenú atmosféru.
Pri uvoľnených pasážach však o to viac vyzneli momenty, ktoré si vyžadovali, aby tím tancoval ako jeden, precízne, ako to vždy aj naznačila hudobná myšlienka. Zatiaľ nie sú dostatočne vžité, možno aj preto sa celkový dojem trochu rozsýpa a výpoveď pôsobí opatrnejšie a menej razantne, než by mohla.
Spád príbehu dodali tanečníci, ktorí dokázali do prejavu dostať nefalšovaný herecký výraz, výborný bol životaschopný Janíčko v podaní Petra Dedinského, príťažlivú jemnosť a ľahkosť dosiahla Anna Kaanová ako Anička.
Vyšlo niekoľko vydarených duetov, Tanec duší bol jedným z najkrajších a najvrúcnejších (Damian Šimko, Romina Kolodziej). (zdroj: FOTO - SND: PETER BRENKUS)Čo dokáže tradícia
Slovenské tance nemajú zámer riešiť na javisku vnútorný problém jednotlivca, hoci ho v klasickej forme aj naznačujú. Možno by výpoveď posunula dopredu detailnejšia práca napríklad s témou rodových stereotypov, ktorá má presah aj na národné a náboženské tradície a dá sa tancom citlivo vyjadriť.
Svoju silu a vzácnu skúsenosť však choreografka sústredila do oslavy svetla, radosti z tvorby a pozitívneho prístupu k životu. To nie je málo. Slovenské tance sú zážitkom tohto druhu.
Poštár a Katarína, komická dvojica (Bethan Smith, Juraj Žilinčár). (zdroj: FOTO - SND: PETER BRENKUS)
