Čo môžeme očakávať od vášho nového sitkomu?
Veľmi sa naň teším, lebo po dlhom čase som sa vrátil k tomuto žánru, od Kutyila prešlo asi osem rokov. Panelák ma veľmi zamestnával, no mal som nápad na nový sitkom stále v hlave. Je to žáner, ktorý mám najradšej – aj ho najradšej v televízii pozerám, aj ho najradšej píšem. Námet som ponúkol už pred dvomi rokmi a stále sa čakalo na správny čas.
Nerád chválim svoje veci, (smiech) ale pre mňa je to ešte lepšie ako Susedia. Už som viac vypísaný. Niežeby scenáre v Susedoch neboli dobré, ale potiahli to najmä výborní herci. Pri inej hereckej konštelácii by ten seriál taký úspešný nebol. Myslím si, že pri tomto sitkome cítiť môj scenáristický posun. Je modernejší, porovnateľnejší so zahraničnými. Nie je taký slovenský.
Nový sitkom Andyho Krausa Dovidenia, stará mama (zdroj: TV Joj)Je to celkom váš vlastný námet?
Pri jeho vývoji bola Bronislava Balašková, ale postupne som sa mu začal venovať sám. Dostávam však veľa nápadov a námetov od hercov alebo aj členov štábu.
Ako prišiel nápad?
História rodu, ktorý tu vystupuje, nie je pre samotný príbeh až taká dôležitá. Pokojne by to mohla byť čisto slovenská rodina a fungovalo by to. Len sme ju chceli trochu ozvláštniť, a tak sme pre ňu začali vymýšľať netradičné meno. Chcel som niečo šialené, nech to nie sú Bielikovci alebo Nagyovci – skrátka nejaké divoké meno. Padol návrh Gülemiházyi.
Hovoril som si, či to už nie je priveľa. Pozrel som sa do Googlu a zistil som, že slová Gülemi, Gülem v turečtine niečo naozaj znamenajú. Tak sme si povedali, že fajn a vymysleli sme celú históriu rodu, okolo ktorého sa točí dej. Pochádzajú z Osmanskej ríše, ich predkovia išli cez Maďarov, preto k ich menu pribudla koncovka „házyi“. Ukázalo sa, že to bol dobrý nápad, lebo novinári sa pýtajú práve na toto, nechtiac sme teda urobili dobrý marketingový ťah.
A počuli ste o nejakých potomkoch Turkov na našom území?
Nie, ale určite tu nejakí sú. Len sa asi volajú inak.
Ako vymýšľate námety?
Námet nie je až také ťažké vymyslieť, skôr je ťažké ho potom naplniť, aby scenáre a storyliny jednotlivých častí fungovali. No, aby som si zas neprotirečil – už pri námete je dôležité vymyslieť postavám charaktery, ktoré aj bežnú situáciu dokážu vtipne rozohrať.
A to sa nám podarilo. Máme päť základných charakterov, každý je iný, je v nejakých vzťahoch, sú dané pravidlá a mantinely, v ktorých sa môžu hýbať. Teraz už vždy stačí vymyslieť úplne bežnú situáciu zo života, problém, s ktorým sa postavy musia vyrovnať. Idú ho riešiť, ešte viac ho zamotajú a dostanú sa až do extrému.
Sú to epizódne veci, v každom diele musí prísť k bodke, k rozuzleniu, treba ho komicky uzavrieť. Úžasné je, že v ďalšej časti sa začína zase od nuly, vôbec sa neodvolávame na to, čo sa stalo predtým. Tak to v sitkomoch býva.
To je výhoda?
