Šesť pracovníkov americkej ambasády v Iráne malo v roku 1979 smolu. Krajinu ovládla revolúcia, každý, kto sa vtedy správal a myslel západniarsky, bol nepriateľom a musel utekať pred rozhorčeným davom.
Oni to však nestihli, v strachu sa ukrývali na neutrálnejšej kanadskej pôde a čakali na to, či a v akej operácii ich americká tajná služba z Teheránu vyslobodí. Malo to nakoniec parametre hodné hollywoodskeho dobrodružstva, pretože šiesti diplomati si nakoniec pomohli tým, že sa vydávali za filmový štáb, ktorý v Iráne nakrúcal nejaké neškodné sci-fi.
Príbehy za filmom
Túto historickú epizódu pred troma rokmi vyrozprával Ben Affleck vo filme Argo. Končil sa dramatickým okamihom, keď Američania, odhalení pozornými Iráncami, naskočili do lietadla, ktoré ich odviezlo bezpečne domov. Podarilo sa im to v poslednej sekunde. Ak nie v poslednej stotine sekundy...
Výkon na Oscara? Samozrejme. Affleckov film ho dostal. Zdalo by sa, že žiadny súdny režisér nemôže taký záver nakrútiť, a predsa sa to stáva. Zväčša preto, že ho k tomu donúti nejaký skúsenejší producent. Vďaka tejto zvláštnej schopnosti ulietavať, upravovať, skrášľovať, prispôsobovať realitu sa už Hollywood roky ironizuje a zosmiešňuje. A je podivuhodné, ale zároveň pekné, ako ho napriek tomu berieme vážne a ladíme televízory, keď sa v ňom rozdávajú Oscary.
Hoci sa dnes veľa a kriticky píše o tom, ako producenti ignorujú menšiny, ženy a ľudí nad päťdesiat, aj tak ešte vzniká dosť filmov, ktoré spresňujú náš obraz o tom, aký asi je svet. Tento rok súťaží o Oscara osem filmov a všetky priamo alebo nepriamo vychádzajú zo skutočných udalostí.
Intímny Brooklyn je obrazom imigrantských snov, Marťan zas našich ambícií kolonizovať vesmír. Spotlight narúša ticho, ktoré donedávna zastieralo zločiny cirkvi, Stávka na neistotu cynicky komentuje aroganciu, ktorá viedla ku krachu burzy. Ešte aj brutálna naháňačka jemne vykrádajúca vzorce prostej ľudovej zábavy - Šialený Max: Zbesilá cesta - vychádza z reálnych obáv z toho, že raz budeme na Zemi bezohľadne bojovať so svojimi susedmi o vodu.
Keď hollywoodski tvorcovia zistili, že majú takú veľkú fantáziu, až dokážu nebezpečne predvídať realitu, začali na úvod svojich filmov písať: Akákoľvek podobnosť s postavami a opísanými udalosťami je čisto náhodná. V poslednom čase však túto formulku čoraz častejšie strieda druhá. Based on a true story. Je to logické. Ani posledné sekundy pred tým, ako Američania z Arga nasadli do lietadla a utiekli iránskemu hnevu, by neboli nikdy také dlhé, keby sme aspoň na sekundu neuverili, že to tak bolo aj v skutočnosti.
Schopnosť prežiť môže mať rôzne podoby
ZMŔTVYCHVSTANIE pripomenulo šialený osud Hugha Glassa. Jeho filmová podoba je hereckou jazdou Leonarda DiCapria.
Leonardo DiCaprio je úplne najjasnejším favoritom Oscarov. Zdá sa, že tento rok mu soška už naozaj pristane v lone. Veď pre film Zmŕtvychvstanie prešiel zatiaľ svojou najväčšou premenou. Čím však musel prejsť skutočný Hugh Glass (1783 - 1833), ktorého stvárňuje, nad tým dodnes ľudia neveriacky krútia hlavami.
O jeho životnom príbehu sa dochovali fakty aj prikrášlené historky, no isté je, že svedectvo, ktoré po tomto mužovi máme, je viac než pôsobivé. A to je dôvod, prečo sa ho oscarový režisér Alejandro González Iñárritu rozhodol sfilmovať. Človek, ktorý opakovane prežije vlastnú smrť v tých najdivokejších podmienkach, v zajatí Indiánov, aj po útoku medveďa a zaživa pochovaný sa života nevzdá, ale so zlomenou nohou a trčiacimi kosťami sa sám preplazí stovky kilometrov, je vopred absolútnym víťazom akejkoľvek pomyselnej „survivor" šou. Žiadne dobrodružstvo, ale permanentne vyhrávaný boj o holý život. Až kým ho jedného dňa vo veku päťdesiat rokov pri love neskolili od chrbta vystrelené šípy Indiánov z kmeňa Arikara.
Podoba reálneho Hugha Glassa. (zdroj: hughglass.com)Aby sa DiCaprio čo najviac prevtelil do podoby Hugha Glassa, musel nabrať na váhe, nechať si narásť vlasy, nepekne zarásť bradu a na svojej vizáži dopustiť hotovú spúšť. Pre Lea to bolo najmučivejšie nakrúcanie v jeho živote, vložil doň všetky sily, zaprel svoje vegetariánstvo a jedol surové bizónie mäso. Podchladený a v permanentných mrazoch musel podávať dokonalé divošské výkony.
Na sociálnych sieťach sa posledné dni vynorila vďačne prezeraná fotografia dvojníka Leonarda DiCapria. Policajný dôstojník Roman Burtsev pochádza odkiaľsi z Ruska, má o dobrých dvadsať kilogramov viac než Leo a pôsobí o čosi zanedbanejším dojmom. A hoci je o osem rokov mladší, hádali by ste mu viac, ako má hollywoodsky herec. Aj keď sa o to vôbec nesnaží, jeho podoba s nádejným kandidátom na Oscara je zarážajúca.
A ako by sa asi na Lea podobal, ak by sa ešte aj posnažil? Túto otázku si položili aj tvorcovia reality šou, v ktorej sa bude Roman Burtsev už onedlho postupne viac a viac približovať slávnemu predobrazu. Mal by sa začať zdravšie stravovať a zbaviť sa tak prebytočných kilogramov, zmeniť štýl obliekania, účes aj kozmetické návyky. Diváci posúdia, do akej miery sa mu to podarilo.
Ako zarobiť na kolapse trhov
Film o outsideroch, ktorí videli to, čo ostatní odmietli vidieť - že americký trh je založený na nesplatiteľných pôžičkách – takto prezentoval film STÁVKA NA NEISTOTU jeden z jeho protagonistov Ryan Gosling.
Veľmi dobrý film, presný. Stavíme sa, koľkých Oscarov dostane? vyjadril sa Ondřej Jonáš, investičný bankár českého pôvodu, ktorý stál pri zrode derivátnych finančných nástrojov.
Stávka na neistotu vznikla podľa reálnych udalostí spred niekoľkých rokov, ktoré opísal Michael Lewis, bývalý človek z Wall Street. Jeho kniha The Big Short, ktorá by sa dala voľne preložiť ako Veľká špekulácia, sa okamžite stala bestsellerom číslo jeden.
Všetko sa začalo ešte v roku 2005, keď jemne autistický finančný manažér a milovník heavymetalovej hudby zo San José Michael Burry prekontroloval tisíce individuálnych pôžičiek, ktoré boli súčasťou hypotekárnych dlhopisov tešiacich sa vysokým ratingom. Na svoje prekvapenie zistil, že tieto naoko bonitné finančné produkty boli plné zlých úverov a pôžičiek, ktoré ľudia už čoskoro nebudú vládať splácať. Na základe toho predpovedal, že celý systém sa musí do niekoľkých rokov zrútiť. Pomýlil sa len o pár mesiacov.
Kým bankári na Wall Street i vládne agentúry pre reguláciu trhu v týchto finančných produktoch stále nevideli tikajúcu bombu, Burry vymyslel finančný nástroj, akúsi formu poistenia nazvanú „credit default swap“ na to, aby vedel staviť na klesajúcu cenu nehnuteľností, teda proti realitnému trhu, ktorý bol v tom čase vo fáze boomu, či skôr bubliny.
Burryho meno ako jediné nebolo vo filme zmenené, dnešný milionár sa sám dokonca na filme podieľal svojou expertízou.
Aj reálny Burry chodil po kancelárii bosý, ako to vidíme vo filme. Keď jeho synovi diagnostikovali Aspergerov syndróm, sám sa k tejto diagnóze čiastočne prihlásil. Pôvodne vyštudoval medicínu, ale veľmi skoro sa začal viac venovať svojej záľube – investovaniu do akcií, ktoré sa mu zdali podhodnotené. Medicínu prestal vykonávať ešte pred tridsiatkou.
„Absolútne som veril vo výsledok,“ vyjadril sa skutočný Michael Burry v interview pre portál History vs. Hollywood. Pripustil, že možno prehnal veľkosť celého projektu, aj to, že sa naňho jeho investori poriadne hnevali, keď mali niekoľko rokov platiť obrovské poplatky za stávky, ktoré dlho vyzerali veľmi nezmyselne, keďže sa hypotéky vždy považovali za stabilný základ amerického finančníctva. Burry nakoniec na páde cien nehnuteľností sám zarobil 144 miliónov dolárov, pre svojich investorov získal pol miliardy dolárov.
Táto skúsenosť však Burryho výrazne poznačila, svoj hedžový fond zatvoril, dnes už investuje len v obmedzenom rozsahu a do najvzácnejšej komodity – vody.
Burry nebol jediný, kto si všimol, že je niečo zhnité na Wall Street. Vo filme vidíme, že k podobnej analýze sa dopracoval aj mladý bankár Jared Vennett, ktorého hrá Ryan Gosling. Maketou padajúceho domčeka z karát presvedčí manažéra hedžového fondu Marka Bauma, že má investovať do tzv. swapov. Baumov tím si potom urobí analýzu na Floride, kde zistí, že sa hypotéky skutočne podpisujú s totálne nevhodnými klientmi a že v novopostavených domoch takmer nikto nebýva.
Postava Jareda Vennetta je založená na reálnom finančníkovi Gregovi Lippmannovi a filmový Mark Baum zasa zodpovedá hedžovému manažérovi Stevovi Eismanovi, ktorého veľmi bavilo staviť si proti systému, o ktorom bol už dlhšie presvedčený, že je skorumpovaný a nekompetentný.
Vo filme vystupuje aj zvláštny profesionál, ktorého predobrazom bol hedžový guru Ben Hockett. Z bankára prezentovaného Bradom Pittom sa medzičasom stal environmentálny aktivista, prepper presvedčený o blížiacom sa konci sveta, ktorý žije v odľahlej časti Kalifornie. Aj on inšpirovaný dvoma ambicióznymi mladými mužmi využije svoje bývalé kontakty na burze, aby stavil proti Wall Street.
Keď trhy v roku 2008 skutočne padnú, títo zdanliví blázni zarobia doslova tony peňazí. Len Hockettova spoločnosť Cornwall Capital na burze získala za pár dní 80 miliónov dolárov, Hockettovi sa jeho investícia vrátila osemdesiatnásobne.
Film nevnucuje divákovi hodnotenie, dáva mu možnosť rozhodnúť sa, či sa díva na ľudí, ktorí nechutne zarobili na nešťastí miliónov iných, alebo sa ako jediní správali racionálne až vizionársky.
Príbeh má veľa vtipných vsuviek, nejde však o žiadnu komédiu, skôr o vážne myslenú politickú frašku, ktorej scenár sa chcel trafiť niekde medzi Formanove komédie a kruté satiry typu Vrtieť psom.
Na oficiálnej stránke filmu nájdeme aj diskusiu bankových expertov, ktorí sa prihovárajú za zlepšenie nezávislosti a efektivity monitorovacích agentúr. Brad Pitt sa vyjadril, že film spoluprodukoval preto, že ho nahnevalo, že z krízy neboli vyvodené takmer žiadne dôsledky pre jej aktérov. Naopak, kým samotní bankári boli nakoniec vládou „vykúpení“ z problémov, milióny obyčajných Američanov stratili prácu i strechu nad hlavou.
The Wall Street Journal v reakcii na film napísal, že film opomenul iné faktory, ktoré viedli k hypotekárnej kríze a že prehnane zdôrazňoval vplyv korupcie bankárov na vznik krízy.
Sila rodičovskej lásky je najpevnejšia
Príbeh mladej ženy, ktorá sa stala obeťou únosu a zajatí priviedla na svet aj dieťa, ukazuje film IZBA.
„Pomôžte mi! Volám sa Amanda Berryová a potrebujem políciu," ozvalo sa na clevelandskej tiesňovej linke 6. mája 2013. „Bola som unesená pred desiatimi rokmi a teraz som tu a som voľná." Amanda telefonovala od susedov. V to ráno si všimla, že jej únosca Ariel Castro nechal omylom nezamknuté vnútorné dvere domu. Podarilo sa jej prekričať sa na slobodu a osloviť susedov, ktorí prerazili tie vonkajšie. Ďalšie dni svetové médiá prinášali šokujúce podrobnosti. Po oslobodení Nataše Kampuschovej a prípade Fritzl verejnosťou otriasali hrôzy ďalšieho hororového prípadu.
Tri roky pred touto udalosťou napísala kanadská spisovateľka Emma Donoghue román Izba. Podľa neho pripravila aj scenár pre rovnomenný film v réžii Lennyho Abrahamsona. Aj keď sa voľne inšpirovala známymi prípadmi, opakovane v rozhovoroch prízvukuje, že jej nešlo o to rozoberať násilie či tému štokholmského syndrómu. Hoci k nemu dochádza až v 27 percentách prípadov.
Rukojemník k svojmu únoscovi cíti náklonnosť, vytvorí si puto a zmieri sa s realitou. Preto sa často ani nepokúša ujsť. V románe i vo filme Izba je v popredí puto celkom iné, rodičovské. Aká silná je rodičovská láska a čoho všetkého je rodič schopný, len aby uchránil svoje dieťa pred zlom? To sú otázky, ktoré si kladie.
Amanda Berryová nebola jedinou Castrovou rukojemníčkou. Podobne dlho v rovnakom dome a v tých istých podmienkach Castro zadržiaval a týral spolu s ňou aj Michelle Knightovú, ktorú uniesol v roku 2002, keď mala dvadsaťjeden rokov, a tiež Ginu DeJesusovú, v čase únosu v roku 2004 iba štrnásťročnú. Obe mali v ten deň, rovnako ako Amanda, príležitosť ujsť, no nespravili to. Jediná sa k činu odhodlala Berryová.
Bola aj jedinou z troch žien, ktorá v zajatí priviedla na svet dieťa. Na slobodu v ten deň vzala so sebou aj šesťročnú dcéru. Podobne, ako nad prípadom uvažovali americkí vyšetrovatelia, vyjadril sa pre portál iDnes k prípadu aj český psychológ Jiří Jelen: „Rodičovská láska je najsilnejšia. Žena sa vo väčšine prípadov po pôrode silno pripúta k dieťaťu a myšlienka na to, s kým ho má, ustupuje do pozadia. Ak sa úzko stotožnila so svojou dcérou, mohla si uvedomiť, že perspektíva dieťaťa a aj jej je veľmi zlá."
A to jej mohlo dodať potrebnú silu nezmieriť sa s realitou a zachrániť svoje dieťa i seba. V čase, keď Emma Donoghue písala svoj román, ktosi práve prežíval podobne ťaživé ľudské skúsenosti.
Kňazi, ktorí milovali nielen Boha a novinári, ktorí urobili svoju prácu
Bostonský prípad zneužívania detí kňazmi, ktorý spracúva film SPOTLIGHT, sa ukázal iba špičkou ľadovca. Z lokálnej kauzy sa odvtedy stal nielen celoamerický, ale až medzinárodný škandál katolíckej cirkvi, keďže sa podobné prípady objavujú po celom svete. Jediný nahlásený prípad na Slovensku potrestali len podmienkou.
Skutočný príbeh bostonských novinárov sa začal v lete 2001. Vtedajší editor bostonského denníka Globe Marty Baron (vo filme Liev Schreiber) trval na prešetrení informácie, ktorá sa objavila v stĺpčeku známej novinárky Eileen McNamarovej. Tá informovala o procese sexuálneho obťažovania mladistvého kňazom. O prípad sa začal Baron viac zaujímať, keď sa dozvedel, že bostonský sudca zapečatil záznamy zo súdu, aby sa nedostali na verejnosť.
