Ak by jestvovala rovnica na vytváranie spomienok, mohla by byť vyjadrená vzťahom času a prežitých emócií. ,,Spomienky sú subjektívne. Do pamäti sa ukladajú o to výraznejšie, o čo silnejšiu emóciu sme prežívali v danej chvíli," hovorí fotografka Zuzana Laurinc, spoluautorka výstavného projektu Ponorení v čase.
Spoločne s manželom Danielom Laurincom obrazovo mapovali pamäťové súradnice na miestach, kde na Vianoce v roku 2004 zmietla život z brehov pustošivá vlna cunami. Sri Lanka bola jednou z najpostihnutejších krajín, s viac ako tridsiatimi tisícami obetí z celkového štvrť milióna. Niekoľko tisíc z nich sa nikdy nepodarilo nájsť. Jeden a pol milióna ľudí stratilo domovy.
Výstava Ponorení v čase v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave (zdroj: Zuzana & Daniel Laurinc),,Zaujímalo nás, ako ľudská pamäť funguje, ako si archivujeme prežitú skúsenosť a ako sa so svojimi spomienkami vyrovnávame," hovorí Zuzana a Daniel dodáva: ,,Snažili sme sa však nebyť pri tom popisní, nič nevysvetľovať ani nepodsúvať. Je na divákovi, aby pre seba odkrýval významové roviny, hľadal, asocioval a spájal videné s vlastnými skúsenosťami."
Pretože nemusí ísť len o túto tragédiu, každému z nás sa stala nejaká menšia či väčšia tragédia a musíme sa s ňou časom nejako vyrovnať.
Výtvarný koncept fotografického dokumentu Zuzany a Daniela Laurincových formálne podporuje váhu emócií pri vytváraní spomienok. Informácie, vecnosť a objektivita - zvyčajné nástroje dokumentaristu ustupujú do úzadia. Fotografie pútajú divákovo oko aj pôsobivou a podmanivou vizualitou.
Portréty, zaznamenané dlhšou expozíciou sú rozhýbané v čase a opäť zmrazené v prežitých okamihoch bleskom svetla. Mestské zátišia a fragmenty, rôzne predmety sú ponúkanou voľnou skladačkou pre tvorbu predstavy aj spomienky.
Výstava Ponorení v čase v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave (zdroj: Zuzana & Daniel Laurinc)Súčasťou výstavy je tiež mnohovrstevný náhľad do systému práce oboch autorov. Akúsi poznámkovú stenu tvoria autorské zápisky, výstrižky z dobovej tlače, osobné záznamy miestnych ľudí či mapy a náčrty toho, ako prebiehala obnova výstavby zničených miest. ,,Na všetko mali rovnice. Presne sa dalo vypočítať, koľko litrov vody je potrebných na zásobovanie ľudí na danom území, koľko liekov kam treba distribuovať, aký hlboký musí byť masový hrob pre daný počet ľudí," hovoria autori.
,,Aj veľkosť cunami má svoju rovnicu. Takmer všetko je možné vyjadriť rovnicou, no jediné, čo sa rovnicou vyjadriť nedá, je osobná strata a to, čo sa k nej v spomienkach viaže."
Výstavu je možné vidieť už len do 28. februára v Stredoeurópskom dome fotografie na Prepoštskej ulici č. 4 v Bratislave.
