Paolo Giordano: Vojna je rituál s mladými mužmi

Študovali ste fyziku. Prečo ste sa nakoniec rozhodli pre písanie románov?

„Pre mňa vedecký záujem, bádanie a nadšenie pre životy ľudských bytostí a knihy nikdy neboli v kontraste. Dopĺňajú sa. So stúpajúcim vekom sa život stáva zložitejším, časovo sa sťahuje okolo vás, a budete si musieť vybrať, čomu venujete hlavné úsilie. Dlho som si myslel, že to bude práve fyzika. Ale potom som napísal román a uvedomil som si, že som sa cítil oveľa silnejšie práve pri tvorení, pri písaní.“

Hlavným motívom vašich románov je do značnej miery samota, odcudzenie, akýsi rozsudok byť sám v tomto svete. Existuje liek na tento existenciálny pocit?

„Mal by nejaký existovať? Nevidím osamelosť ako prekliatie samo osebe, ako chorobu, ktorú treba liečiť. Naopak, ja som vždy obhajoval svoj vlastný svet. To neznamená, že by som nedovoľoval účasť v mojom svete nikomu ďalšiemu. Rovnako aj ja chcem vstúpiť do samôt iných ľudí. Som rád s ostatnými ľuďmi, som na nich zvedavý, zvyčajne viac ako sú oni zvedaví na mňa. To je to, o čom písanie je: byť sám, potom sa dostať do životov iných ľudí (fiktívnych aj  reálnych), potom byť znova sám. Som opatrný pri dávaní osamelosti a odcudzenia na rovnakú úroveň. Množstvo času, ktoré človek strávi sám, môžeme len ťažko považovať za mieru vlastnej samoty. Práve naopak, v mnohých prípadoch sú ľudia osamelí medzi druhými.“

Bulímia, nevoľnosť, umieranie, témy vašich románov nie sú práve radostné. Vnímate ľudské telo ako väzenie, ktoré nemôžeme opustiť? Je fyzický svet naším obmedzením?

„Telo bolo vždy pre mňa otázkou a výzvou. Vždy som cítil, že som nebol veľmi dobrý v rokovaní so životom, keď prišlo na otázku tela. A ja sa celkom často cítim bez tela, najmä keď píšem, čo je pre mňa najhorší pocit. To je pravdepodobne dôvod, prečo sa telo neustále vracia do mojich príbehov ako ústredný problém. Zistil som, že písanie má často kompenzačnú úlohu. Rozkladá ma na časti a potom som nútený nájsť spôsob, ako sa vyrovnať s nevyriešenými,  bolestivými skúsenosťami a pocitmi.“

Jean Paul Sartre napísal, že peklo sú tí druhí. Súdiac podľa vašich kníh, vieme si navzájom vytvoriť situácie, z ktorých zdanlivo niet úniku. Sme takí zlí?