Spisovateľ je zvláštne povolanie. Keby náhodou začali autori kníh štrajkovať, ako to nedávno navrhoval kolega Márius Kopcsay na virtuálnej knihe tvárí, tak by sa vlastne nič vážne v spoločnosti nestalo. Ba, treba dodať, hrozilo by, že by si to nikto ani nevšimol.
Deti by chodili ďalej veselo do školy, chorí by ďalej neveselo choreli v nemocniciach. Dokonca aj knihy by ďalej vychádzali, veď ich už bolo napísaných toľko, že bez noviniek by sme vydržali pekne dlho. Literárna veda už dávno odhalila, že príbehy v knihách sa vlastne opakujú. Buď sú to Rómeo a Júlia, nejaký ten Sherlock Holmes alebo Ťapákovci, holokaust či návšteva z iných svetov. Chcete čítať? Veď kníh už bolo napísaných dosť.
Škoda, ktorú by spôsobili štrajkujúci spisovatelia na hrubom domácom produkte tejto krajinky, by bola minimálna, ba žiadna, či dokonca pre rozpočet by tento štrajk bol ziskový. Veď spisovatelia drankajú z podivných štátnych inštitúcií a fondov peniaze, ktoré by sa dali využiť lepšie než na tlačenie papiera. Napríklad by z nich nejaká milá firma so sídlom v Belize určite vedela vytvoriť softvér na evidenciu. Čohokoľvek a kdekoľvek.
Dokonca ani drvivej väčšine spisovateľov by štrajk nepoškodil ich rodinný rozpočet. Písaním kníh sa živí na Slovensku len pár spisovateľov, ktorí by si aj tak vedeli nájsť lepšie platenú prácu, napríklad stredoškolského učiteľa či sestričky v nemocnici.
Štrajk spisovateľov spoločnosť neohrozí. Realita ostatných týždňov je v mnohom hodná politického thrilleru, do ktorého akosi nevieme zasiahnuť. Napätie stúpa.
Alebo žeby sme predsa oprášili spisovateľské povolanie a začali sa v tom svedomí národa, ak nejaké zostalo, trocha špárať?
