Spočítala som, koľko mám kníh od Harukiho Murakamiho. Šestnásť. Spoznala som ho v Kafkovi na pobreží, v roku 2002, takže naša aféra trvá viac ako dekádu.
Ako každá láska, aj táto mala štandardný priebeh. Najprv vášeň, to bol Kafka, Nórske drevo, Hon na ovcu, Sputnik a poviedky v angličtine. Prekladatelia Jay Rubin a Philip Gabriel spolupracujú priamo s autorom, preto je ich práca najbližšia duchu japonského originálu.
Ako plynuli roky, prišiel zvyk a stereotyp. Už presne viem, čo od neho môžem čakať, aj keď stále dúfam, že dokáže vyjsť zo svojich zabehaných koľají a niečím ma prekvapí. Haruki sa však nenamáha. Vie, že ho neopustím, že s ním zostanem, pretože som si zvykla na fascinujúci svet, ktorý ponúka.
Posledná zbierka poviedok, Muži, ktorí nemajú ženy, status quo len zabetónovala.
Večný čakateľ
Muži, kteří nemají ženy
Odeon, 2015
Haruki Murakami je značka najvyššej japonskej literárnej kvality, čerstvý nositeľ dánskej Andersenovej ceny a večný čakateľ na Nobelovu cenu.
Chronická popularita medzi knihomoľmi spôsobuje, že je rozoznateľný medzi spisovateľmi asi tak, ako 007 medzi tajnými agentmi. Ak autor píše veľa a dlho, vytvorí si vlastné univerzum. Tým murakamiovským by mohlo byť jazero so sklenenou nehybnou hladinou, trocha v hmle, obklopené tajomnými lesmi, s neďalekou zastávkou pre rýchlovlak na cestu do najbližšieho veľkomesta.
Po jazere blúdia do seba zahĺbené postavy mužov a žien. Sem tam sa pod niektorým hladina prelomí a on potichu zmizne.
Hlavným hrdinom z mesta, lesa či jazera býva skoro vždy muž tridsiatnik, introvertný, opustený, opúšťajúci. Dopĺňajú a trápia ho ženy jemné, melancholické a depresívne, ale aj ženy tajomné, silné, fascinujúce. Každé dielo má aj svoju temnú postavu, reálnu alebo démonickú. Príbehy s ľahkosťou opúšťajú bežnú realitu a prechádzajú do farebného paralelného sveta alebo do snov.
Postavy niekam idú, občas cúvajú, ale je úplne jedno, či dôjdu. V ich prípade je rovnako ako v zene cieľom cesta. Murakami umiestňuje do každej zo svojich kníh poznávacie znamenia a rituály. Sú to často hrnce so špagetami, jedlo a varenie ako také, plechovky vychladeného piva a whisky značky Cutty Sark, upratovanie, mačky, ale hlavne kocúry, čo prichádzajú a miznú, vtáci.
Ku každej knihe sa dá zostaviť soundtrack, a veru jeden vlastním, hudbu, ktorá patrí k jeho poslednému románu Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania (Slovart, 2014).
Murakami miluje jazzové štandardy, ale aj iné kusy európskeho a amerického pôvodu, je znalcom klasickej hudby. Všetko podľa možnosti na vinylových platniach, ktoré púšťajú barmani v tichých podnikoch. Sedia v nich aj muži, ktorí nemajú ženy.
Prečo? Lebo Murakami
Kafuku z poviedky Drive my car popíja whisky s pánom, ktorý bol krátko milencom jeho nebohej manželky. Bol ženatý dvadsať rokov a intuitívne cítil, že ho žena občas podvádza, ale netrúfol si opýtať sa prečo, keďže ich manželstvo bolo šťastné.
Podľa hesla, že sebatrýzeň nepotrebuje logiku, sa pokúša nenápadne zistiť od nič netušiaceho chlapíka, čo a ako a prečo. Odpovede niet, podstatná je nálada príbehu, samozrejme, mizerná.
Yesterday je veľmi beatlesovský názov ďalšej poviedky. Obskúrne rozprávanie asi do polovice rieši viac než nepodstatnú skutočnosť, že chlapec z Tokia si nacvičí strašný vidiecky prízvuk, kým chlapec z vidieka si osvojí tokijský prízvuk.
Dej, tiež pramálo zasiahnutý realitou, sa krúti okolo nápadu čudáka s divnou výslovnosťou, ktorý chce od kamaráta, aby chodil s jeho dievčaťom. Prečo?
Dôvod je asi tak nepochopiteľný, ako snaha zastreliť sa pravou rukou do ľavej sluchy. Slečne by sa vraj mohol zapáčiť nejaký iný chlapec, tak by bolo fajn, keby to bol radšej niekto známy a spoľahlivý. Obvyklý postup, že chlapec so svojím dievčaťom chodí sám, autorovi zrejme nepripadal zaujímavý.
Nezávislý orgán je špeciálne ústrojenstvo na klamanie, ktoré majú vyvinuté len ženy. To si myslí doktor Tokai, úspešný lekár a starý mládenec praktikujúci sériové multipomery s vydatými a na vydaj sa chystajúcimi ženami. Na zvládanie nabitého ľúbostného kalendára dokonca zamestnal extra tajomníka.
Jedného dňa doktor prečíta knihu o holokauste a na druhý deň sa smrteľne zaľúbi do panej, ktorá ho použije a odhodí. Z toho dôvodu sa zhrdený pán doktor rozhodne vyhladovať na smrť podľa vzoru Osvienčim, čo sa mu aj podarí. Zasa sa natíska otázka, prečo by to niekto robil? Nuž preto, že je mužskou postavou Murakamiho poviedky.
A tak kniha pokračuje. Za spomenutie stojí ešte čisto z recesistických dôvodov poviedka Zamilovaný Samsa. Tu zrejme autor upozorňuje, že čítal Franza Kafku, aj keď nemusí, jeho vplyv je v tvorbe Murakamiho podivných príbehov evidentný.
Rozhodne sa podať reverzný príbeh. Gregor Samsa sa nezobudí ako chrobák. Naopak, predstaviteľ ríše hmyzu sa zobudí ako Gregor Samsa a musí si zvyknúť na nechránené mäkké telo, podivné jedlo, odev a erekciu. Bez tejto poviedky by sa Murakamiho literárna pozostalosť nepochybne zaobišla.
Akoby po čelnom náraze
Všimla som si tiež, že Murakami začal používať vety, ako keby utrpel čelný náraz s internetovým generátorom hlbokomyseľných citátov. Napríklad: „Niekedy stratiť ženu znamená stratiť všetky ženy.“ ( str. 233). Klasický klin do hlavy. V knihe je ich viac ako malé množstvo.
Možno je to spoločný osud slávnych autorov, ktorí si nedávajú dostatočnú pauzu medzi dielami. O ich motivácii nevieme nič. Azda je to lukratívna zmluva s vydavateľom, ale možno len nutkavá potreba publikovať. Tvorca má jeden alebo v šťastnom prípade viacero knižných vrcholov, a nad tú latku to už nejde.
Sústavne podliezať sám seba je tristné. Samozrejme, nikto nenúti čitateľa, aby kupoval dvadsiaty opus svojho nezastaviteľného obľúbenca. Nuž ale aj to je návyk a zrejme tak, ako dúfa spisovateľ, že sa ešte dostane do svojich bývalých výšin, verí v to aj jeho fanúšik.
Oboch asi zastaví až smrť. Takže ak Haruki Murakami napíše ďalšiu knihu, určite ju kúpim. Čo ak náhodou?
Autor: Beáta Grünmannová
