SME

Muž, ktorý zachránil svet najmenej 1400-krát

Ako sa z obchodníka s husacou pečeňou stal záchranca prenasledovaných Žido

Aaron Grunhut (Zdroj: marenčinPT)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Aron Grünhut: Katastrofa slovenských Židov alebo Vzostup a zánik bratislavských Židov

Marenčin PT, 2015

Niekoho titul tejto knihy odradí, lebo čo už len nové o 2. svetovej vojne a šoa, teda holokauste, sa dá povedať či napísať sedemdesiat rokov po skončení tohto inferna. Stohy spomienok, milióny strán literatúry faktu, románov, možno stovka divadelných hier, nespočítateľné kilometre filmových pásov dokumentov, hraných filmov...

Týmto všetkým  by sa dala zabaliť možno celá zemeguľa. Áno, to nás azda aj môže odradiť od tejto témy. Garantujem však, že to nie je prípad pamätí Arona Grünhuta. 

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ďalší Schindler či Winton

Možno kniha mala mať iný podtitul, marketingovo príťažlivejší – „Schindler z Bratislavy“ alebo možno „Slovenský Winton“, s ktorým bol navyše Aron Grünhut v nepriamom prepojení, lebo práve jeho zásluhou sa medzi tých 669 československých židovských detí dostalo do Británie v roku 1939 aj desať z Bratislavy...

Ale to by bolo nekorektné voči Aronovi Grünhutovi, lebo síce má z každého z nich dvoch niečo v sebe, ale jeho príbeh je, podľa mňa, o niečo vyššie niveau odvahy, statočnosti než u obidvoch tak (oprávnene)  popularizovaných záchrancov Židov.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Nie je to až taká bravúrna štylistika, miestami sa autor pomýli v dátume či okolnostiach, alebo v mene. Len máloktorí čitatelia si dnes môžu ešte povedať – je to príbeh o mne a mojich blízkych.

A je len pár takých medzi nami, ktorí by boli schopní nájsť toľko odvahy, vytrvalosti a dokázať to, čo dokázal on – v priamom a neustálom ohrození vlastného života a  existencie celej jeho veľkej rodiny. Nemôžeme sa teda ani úplne stotožniť s ústrednou postavou knihy, lebo asi by sme to nikdy nedokázali.

Úspešný obchodník

Aron Grünhut diktoval svoje spomienky s odstupom dvadsiatich piatich rokov od udalostí opísaných v knihe a mal vtedy vyše 70 rokov. A dva roky po vydaní knihy v Tel Avive v roku 1974 zomiera.

Možno používa kostrbatejší jazyk, ale len preto, že všetko diktoval sekretárke, jeho spomienky sú naozajstným žánrom oral history, a tak túto knihu musíme aj vnímať. V záujme čo najväčšej autenticity aj s vedomím existencie drobných  lapsusov. Ale v tomto prípade všetky nedostatky spomienok Arona Grünhuta sú vyvážené strhujúcim príbehom.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Tento muž sa narodil v Bratislave (1895), fakticky až do roku 1948 bola jeho bydliskom. Bol ortodoxným židom a vďaka nadaniu a usilovnosti sa stal po prvej svetovej vojne úspešným obchodníkom s husacou pečeňou. Vyvážal ju dokonca do Francúzska, do Štrasburgu, kde vyrábali povestné  paštéty foie gras. Človek sa čuduje, že nosil drevo do lesa a ešte na tom zarobil...To chce viac ako obchodného ducha, to chce guráž najvyššieho kalibru.

To, že cestoval po Európe za obchodom, pomohlo mu rýchlo sa zorientovať a včas predvídať, čo čaká Európu a najmä Židov po tom, ako sa v Nemecku dostali k moci nacisti. Už na jar roku 1938 bravúrnou akciou zachránil 28 Židov z Burgenlandu a v októbri toho istého roku úspešne intervenoval v prospech bratislavského obchodníka s konfekciou Judu Goldbergera a zachránil ho z rúk viedenského gestapa.

Do Haify namiesto do Karibiku

Aron Grünhut využil všetky svoje známosti, mobilizoval finančné zdroje. Taktickými úskokmi, ľsťou, úplatkami, schopnosťou presviedčať  slovenských, maďarských či rumunských byrokratov a presvedčiť aj tých najneoblomnejších, zorganizoval v lete 1939 spektakulárnu záchranu 1366 Židov zo Slovenska, Maďarska a Poľska.

Podarilo sa to aj vďaka spolupráci s poprednými predstaviteľmi židovskej komunity v Palestíne. Podarilo sa mu to aj napriek nepochopeniu a nežičlivosti a podrazom od vlastných židovských elít, či už v Bratislave, alebo v Budapešti, ktorí si mysleli, že Aron Grünhut na takúto – v tých časoch až fanfarónsku - akciu nemá, a že naostatok to pre Židov dopadne dobre a dajako sa podarí väčšine z nich vojnu prežiť. Ako sa mýlili...

Najprv sa v lete 1939 na dvoch riečnych parníkoch podarilo odplávať dolu Dunajom tisícke ľudí, s vízami Libérie a falošnou cieľovou stanicou v Karibiku – v Dominikánskej republike. Odišli s nemalou sumou peňazí, ktoré uvoľnil vtedajší minister financií Imrich Karvaš (neskôr významne pomohol pripraviť SNP) a po mnohých  peripetiách sa všetkým pasažierom podarilo dostať z Bratislavy až do ústia Dunaja.

V rumunskom prístave Sulina prestúpili na námornú loď Noemi Julia. Tá všetkých šťastlivo doviezla do Haify vo vtedajšej Palestíne, britskom mandátnom území. Grünhutovi sa takto podarilo oklamať slovenských byrokratov. Keby sa priznal, že všetci smerujú do Palestíny, obe lode by z prístavu v Bratislave asi nikdy neodplávali.

Preto vybavil libérijské víza a preto všade uvádzal konečný prístav Santo Domingo, a nie Haifu. Aj on mohol odísť do Haify, ale vrátil sa na Slovensko a pokračoval záchrane ľudí.

Útočisko v Izraeli

Na jeseň 1942 sa aj Grünhut stal prenasledovaným človekom. Za múrmi väzenia v Ilave z neho chceli dostať menoslov tých, ktorí s ním organizovali záchranu Židov. Vydržal a neprezradil nikoho. Potom musel ujsť do Budapešti, kde sa zo záchrancu stoviek ľudí stal sám zachráneným. Postaral sa o to kurič v dome plnom nacistov, Čech Emanuel Zima, ďalší z desiatok tisíc Spravodlivých medzi národmi.

V rokoch 1938 - 1945 priamo zachránil Aron Grünhut pred istou smrťou v nacistických koncentračných táboroch takmer 1400 ľudí. Navyše v roku 1940 pomohol svojimi radami a skúsenosťami sionistickej organizácii Betar, a tak sa z Bratislavy podarilo na parníku Pentcho do bezpečia dostať ďalších 550 ľudí.

A kto zachráni čo len jeden život, ako keby zachránil celý svet. To je základné motto vyznamenania Yad Vashem – Spravodlivý medzi národmi, ktoré dáva štát Izrael tým, ktorí nezištne a bez vlastného prospechu zachraňovali Židov z pazúrov holokaustu. 

Od roku 1948  žil Aron Grünhut s celou rodinou v Izraeli, kam ušiel pred červenou totalitou. Ale Bratislavu a jej židovské kultúrne a náboženské zázemie preniesol do Jeruzalema, kde založil a z vlastných peňazí postavil slávnu rabínsku školu Pressburger Jeshiwa, ktorá pokračuje v tradícii iného významného Bratislavčana – Chatama Sofera.

Aron Grünhut teda napriek zlým, tragickým skúsenostiam s obidvoma totalitami na Slovensku ostal verný svojmu rodnému mestu. My sme na neho zabudli alebo presnejšie - vôbec sme o ňom nič nevedeli.

Autor je novinár, externý redaktor a moderátor Slovenského rozhlasu.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu