Pôvodne som chcel písať o kníhkupectve El Ateneo Grand Splendid, ktoré je podľa britského denníka The Guardian druhým najkrajším kníhkupectvom na svete.
Keďže však táto monumentálna svätyňa kníh, nachádzajúca sa v priestoroch niekdajšieho divadla (bohato zdobené lóže, freska na kupole), patrí medzi hlavné turistické atrakcie Buenos Airesu, povedal som si, že čitateľa možno zaujmú iné, tajomnejšie prostredia.
Za také prostredie považujem antikvariát Aluvión na ulici Viamonte, len pár krokov od najširšej ulice sveta, Bulváru 9. júla. Ako väčšina buenosaireských antikvariátov (Avenida Corrientes sa nimi priam hemží), aj tento je z jednej strany otvorený do ulice, ako keby sa tam nepredávali opotrebované paperbacky, inde nedostupné prvé vydania obskúrnych básnikov a storočné knižné vzácnosti, ale len zelenina a ovocie.
Očíslované zbierky básní
Práve v antikvariáte Aluvión – po márnom pátraní v desiatkach kníhkupectiev – som konečne našiel, čo som hľadal. Keď som sa drobného plešatého pána spýtal, či má niečo od Roberta Juarroza, v očiach sa mu zablyslo.
Energicky vyrazil po provizórnych drevených schodoch kamsi dozadu a vrátil sa s igelitovým vrecúškom, obsahujúcim tri knižky. Prvou bola Undécima Poesía Vertical (Jedenásta vertikálna poézia – Juarroz totiž svoje básne čísloval a zbierky označoval radovými číslovkami), druhá obsahovala básnikove eseje a kritiky.
Tretia kniha bola vlastne akási literárna revue, ktorá, popri rozhovore s Carlosom Castanedom, prinášala aj interview s Cortázarovým priateľom – Robertom Juarrozom.
Pánovi Rubénovi Eduardovi Ríosovi – tak sa antikvár volal – som povedal, že mňa by zaujímali prvé Juarrozove zbierky. Nemohol poslúžiť. Zato však pohotovo vytiahol takmer rozpadnutú, bledofialovú knižku, pripomínajúcu zošit. Bola to zbierka Voces (Hlasy) od argentínskeho básnika Antonia Porchiu.
To meno mi nič nehovorilo, no pán Rubén mi horlivo vysvetlil, že k Porchiovej tvorbe sa hlásili literáti ako André Breton, Jorge Luis Borges a, samozrejme, Roberto Juarroz.
Keď som sa o niekoľko dní vrátil do Aluviónu, pán Rubén vytasil zbierky dvoch ďalších avantgardných básnikov – Leónidasa a Osvalda Lamborghiniho. Samozrejme, prvé vydania. Jednu z knižiek otvoril a ukázal mi báseň, ktorej písmená boli „mallarméovsky“ rozhodené po celej strane. „Šialené, však?“ zachichotal sa.
Antikvariát pána Rubéna však nesklame ani čitateľov výstrednej brakovej literatúry. Ak sa človek medzi stovkami paperbackov trošku poprehŕňa, určite natrafí napríklad na takmer psychologickú štúdiu o amerických ženách v domácnosti, ktoré zvádzajú neplnoletých chlapcov. Človeku chvíľu trvá, kým sa dovtípi, že v rukách drží rafinovane maskovanú detailnú pornografiu, ktorá sa tvári ako traktát kresťanského sexuológa.
Librería De Avila v Buenos Aires. (zdroj: PeMa)Účet krásny ako obraz
Podobné skvosty čakajú na lovcov bizarnej antikvárnej literatúry aj v podzemí najstaršieho buenosaireského kníhkupectva – Librería de Ávila. Obchod sa nachádza oproti chrámu svätého Ignácia z Loyoly a jeho pôvod siaha až kamsi do roku 1785. V roku 1926 však starú budovu nahradila nová, postavená v eklektickom štýle.
Predpokladám, že z tých čias pochádza aj vŕzgavé drevené schodisko, ktorým sa dá zostúpiť do podzemia, kde ťažké ventilátory rozvirujú prach z tisícok značne opotrebovaných, no o to nevšednejších kníh.
Napríklad takých, ktoré zľahka zaváňajú „pôvabmi“ rasistickej ideológie, a ktoré vyšli v Spojených štátoch len pred niekoľkými desaťročiami. Tieto „erudované“ diela sa zaoberajú nielen tým, prečo černosi nie sú takí bystrí ako belosi, ale aj strašnými hrozbami feminizmu.
Pokiaľ ide o mňa, dal som prednosť špionážnym memoárom. Keď som pri pulte zaplatil, dostal som účet veľkosti A5, vyzdobený takým krásnym písmom, že si ho dám asi zarámovať.
Autor je prekladateľ a spisovateľ, momentálne žije v Brazílii.
