Máni Steinn - Chlapec, ktorý nebol je kniha, ktorá má hneď v názve oxymoron. Ako je možné, že existuje chlapec, ktorý nebol? Ako sa volal? Čo sa mu stalo? A možno vôbec klásť takéto otázky?
Island, Reykjavík, rok 1918, za oknami lieta popol zo sopky Katla, v domoch čisté zúfalstvo. Španielska chrípka zabije takmer každému niekoho blízkeho, vždy veľmi kruto. Byť v tomto meste a čase chlapcom, ktorý má 16 rokov, v útlom detstve prišiel o matku a teraz žije na povale cudzích ľudí s údajnou pratetou, ktorej sa ho uľútostilo, pretože nemal z čoho žiť, je nesmierne ťažké. Ak k tomu všetkému pribudne hľadanie svojej sexuálnej orientácie a blízkosti k ľuďom, ostane chlapcovi ako jediný kontakt s realitou, so živými emóciami, komplikovaným svetom vzťahov, kino. Aj o to však príde.
Byť a zároveň nebyť
A tu sa situácia komplikuje ešte viac. Zle je príliš slabý výraz na vyjadrenie jeho situácie. Pretože mať sa zle stále znamená, že človek žije, že sa nejako má. Ale tento chlapec, Máni Stein, stráca všetko, vďaka čomu mohol byť.
Deje sa to postupne v celej knihe, až všetko vyvrcholí s odhalením jeho homosexuality. Vtedy tento literárny hrdina stráca svoju identitu, meno, možnosť rozhodovať sa, nádej. Nie je. Na záver sa vracia pod iným menom, z inej krajiny, až čitateľa necháva zmäteného, listujúceho späť a rekapitulujúceho, čo sa vlastne stalo, kto je kto. Snaží sa v tom orientovať svojím intelektom, ale ani ten nestačí.
Islandský spisovateľ Sjón v Bratislave. (zdroj: SME - GABRIEL KUCHTA)Islandskému autorovi Sjónovi sa výborne podarilo vykresliť, čo sa deje vnútri človeka, keď utrpí toľko zranení. Duša človeka siaha po obranách, ktoré mu umožňujú, aby prežil. Chlapcov osud sa začína závojom – ten ho chráni pred matkinou nákazlivou chorobou, ale zároveň ho aj od matky oddeľuje. Dieťa bez matky je a zároveň nie je. Tak ako matka samotná – za závojom – je, ale aj nie je, čeliac blížiacej sa smrti, neschopná objať svoje dieťa a odovzdať mu lásku.
Island nemá nič, len knihy Čítajte Nech sa trápi čitateľ
Chlapec sa naučí narábať s realitou tak, že ju rozdelí na dve. Svoju sexualitu realizuje, ale ako gigolo. Je, aj nie je, a to hneď v úvode na prvej strane: poskytuje orálny sex mužovi, ale zároveň identifikuje zvuk motorky, ktorá sa blíži. Na nej mohla sedieť Sóla Gudb, chlapcova bohyňa na okraji útesu, ktorá takisto do samého konca knihy ostáva za závojom, stelesnená v červenej šatke.
Chlapcova láska, obdiv, sexualita - všetko je akoby oddelené od neho samého, a preto sa s tým ani nemôže vyrovnať. Neskôr úplne stráca moc nad svojím životom, prestáva byť, hoci neumrie. Je to psychický mechanizmus, ktorý sa odborne nazýva štiepenie: psychika sa chráni pred neúnosnými pocitmi tým, že sa od nich úplne oddelí. Čitateľ to zažíva podobne, kolíše medzi zaangažovanosťou a odťažitosťou, aby sám seba chránil pred hrôzami, ktoré sčasti vidí a sčasti len tuší.
A Sjón, tak ako to majú islandskí autori v obľube, svojho čitateľa nijako nešetrí – mŕtve novorodeniatka, hnijúce ryby, hnedý sliz, desivé sny, ktoré počas španielskej chrípky chlapcovi (aj čitateľovi) celkom pretrhnú kontakt s realitou.
Treba to vydržať
Ale aj tak do toho čitateľ ide, zas a znova, pretože na Sjónovi je čosi uhrančivé. Jeho poetika, obrazy – chlapec, ktorý splynul so svojím tieňom, ktorý má namiesto srdca trepotajúce sa krídla... Vnútro ľudí, ktorí v živote nepoznali lásku, sa dá ťažko vyjadriť slovami, a básnikom to niekedy ide lepšie ako odborníkom. Je to svet, ktorý má iné rozmery a pravidlá, kde sa svetlo inak láme a zvuk inak šíri. Je hrozivý, ale stojí zato vydržať – kvôli chlapcovi, ktorý nebol, a kvôli všetkým deťom, ktoré v rôznych krajinách a obdobiach z rôznych dôvodov neboli.
Autorka je psychologička
