Island je malá spoločnosť. V dvadsiatych rokoch minulého storočia, keď sa inde v Európe prebúdzalo k životu surrealistické hnutie, riešila svoje vlastné, malé-veľké problémy odľahlého ostrova. Pripravenou na novú kultúrnu explóziu sa preto stala až o niekoľko desaťročí neskôr. So spisovateľom Sjónom vo vedení.
Keď dospieval, Island bol nudným miestom pre mladých ľudí. Bola tam len jedna televízia, jedna rozhlasová stanica a dokopy nič, čo by ich vedelo osloviť. V osemdesiatych rokoch zrazu prišiel punk, agresívna hudba, ktorá sa snažila ľudí zobudiť a vytvoriť rebéliu.
V tom istom čase Sjón zakladal s pár priateľmi aj prvé islandské surrealistické zoskupenie. Za sebou mal už zbierku básní, ktorú napísal, keď mal pätnásť. Vydal ju svojpomocne, rozdával ju na zastávkach autobusov, v reštauráciách a baroch.
Najnovšia Sjónova kniha sa odohráva na Islande koncom roka 1918 a hlavným hrdinom je mladý homosexuál. (zdroj: Slovart)Prepojenie surrealizmu a punku sa preto stalo úplne prirodzeným, aj preto úzko spolupracoval s hudobnou skupinou Sugarcubes, ktorej súčasťou bola aj Björk. „Bol som ako jej starší brat,“ hovorí Sjón, ktorý dodnes so speváčkou spolupracuje a píše pre ňu texty piesní. Za pieseň I’ve Seen It All z filmu Tanečnica v tme Larsa von Triera bol dokonca nominovaný na Oscara.
Prečítajte si tiež:
Prečítajte si tiež: Islanďan Sjón vie trpiacu dušu opísať lepšie ako psychiatri
Dnes patrí k najúspešnejším islandským autorom. Aj napriek tomu, že v krajine má spisovateľské ambície takmer každý. „Island bol naprieč storočiami veľmi chudobnou krajinou, nemali sme žiadne katedrály, koncertné sály, zámky. Nemali sme nič, žiadne iné kultúrne dianie. Iba ságy, rukopisy, slová,“ hovorí Sjón o silne zakorenenej islandskej literárnej kultúre, ktorá je rovnako pevná aj v súčasnosti.
Najnovšia kniha Máni Steinn. Chlapec, ktorý nebol však spoločnosti pripravila úplne iný pohľad na Reykjavík, než na aký bola doteraz zvyknutá. Spojila zdanlivo nespojiteľné. A ľudia ju milujú.
