Najstaršie hracie karty majú šesťsto rokov a sú maľované zlatom

Kde sa vzali hracie karty, obľúbený hazard, ktorý sa rozšíril do celého sveta aj napriek zákazu cirkvi.

Z Flámskych poľovníckych kariet sa dochovala kompletná sada 52 kariet, majú ešte pôvodne obvyklý oválny tvar. (Zdroj: wikipedia, © Metropolitné múzeum umenia, New York)

Čertove obrázky, diablova modlitebná knižka, to nie je len hra o šťastí. Bicyklovať a plávať sa v detstve nenaučí každý, ale hrať karty, to je čosi iné. Túto zručnosť si osvojujeme akosi mimovoľne. Dedíme ju automaticky a dostávame do krvi spolu s pravidlami hier, slangovými výrazmi a často aj s obľúbeným balíčkom kariet po babičke. Mnohokrát pamätajú nejednu veľkolepú partičku kanasty či žolíka.

Luxusné čertove obrázky

Tie najcennejšie a najstaršie hracie karty, ktoré sa do dnešných dní dochovali, aktuálne ponúka Metropolitné múzeum v New Yorku na výstave s názvom The World in Play: Luxury Cards, 1430 – 1540.

Neúplné balíčky kariet, medzi nimi najznámejšie stuttgartské karty, Visconti Sforza tarot, karty Petra Flötnera z Norimbergu alebo the Cloisters playing cards pochádzajúce z neskorého stredoveku, sú ručne maľované, bohaté na detaily aj lemované zlatom. „Nevieme veľa o hrách, ktoré sa týmito kartami hrávali, ale často išlo o hazard, a preto sa hra zakazovala. Samozrejme, šľachta bola od týchto pravidiel oslobodená,“ povedal pre médiá kurátor výstavy Timothy Husband.

Ako sa to v Európe s kartami vlastne začalo, je síce dodnes nejasné, no paradoxne, overiteľné a doložené zmienky o ich výskyte môžeme nájsť práve v cirkevných nariadeniach, ktoré kartové hry zakazujú.

Claus D. Grupp v knižke Hracie karty a ich história uvádza, že keď sa nevedno odkiaľ presne kartové hry okolo roku 1300 objavili, začali sa šíriť epidemickou rýchlosťou a boli také obľúbené, že sa cirkev rozhodla zakročiť. Už z roku 1376 zo dňa 23. mája sa dochovalo nariadenie, ktoré Florenťanom pod hrozbou trestu zakazovalo hrať karty. Nasledovali zákazy v ďalších mestách, v roku 1378 v Regensburgu, 1380 v Norimbergu a o dva roky neskôr karty zakázalo aj Flámsko. 

Než prišla kníhtlač

Karty pri tom vždy hrali úplne všetci - králi aj kardináli, mešťania aj roľníci, mnísi aj slúžky - máme o tom v literatúre aj výtvarnom umení dôkazy. Pojmy karta a charta majú spoločný pôvod a význam v liste papiera.

„Nevieme veľa o hrách, ktoré sa týmito kartami hrávali, ale často išlo o hazard, a preto sa hra zakazovala. Samozrejme, šľachta bola od týchto pravidiel oslobodená.“

Timothy Husband, kurátor výstavy The World in Play: Luxury Cards, 1430 – 1540.

Muselo to byť v tom čase očarujúce, držať prvý raz karty v rukách. Nebola to len hra, pozornému oku dokázali farebné ploché obrázky s výjavmi postáv porozprávať celé príbehy bez toho, aby človek vedel čítať. Knihy sa rozšírili až od polovice 15. storočia a boli veľmi drahé a vzácne.

O tom, že hracie karty boli mimoriadne populárne, svedčia práve spomínané zákazy. Cirkev sa pravdepodobne zľakla, že by karty okrem hazardu a bezbožných chodníčkov mohli ľudí nielen lákať na neresti, ale, nedajbože, by so sebou priniesli aj nejakú, hoci aj frivolnú osvetu.

Dejiny v tomto smere poznajú ukážkový príklad v postave obzvlášť fanatického mnícha z talianskeho mesta Siena Johannesa Capistratusa, ktorý sa zaslúžil o to, že na hranici zhorelo nielen množstvo kariet, ale aj samotných kartárov.

Capistratus poňal túto problematiku za svoju osobnú agendu a keď v rokoch 1453 až 1456 kázal v Nemecku, nadobro tam zmaril prekvitajúce obchody majiteľov dielní. Prísnym zákazom ich úplne ožobráčil. 

Odkiaľ prišli?

Medzi obľúbené a šírené domnienky patria úvahy o tom, že karty pochádzajú z Číny z čias prvých papierových peňazí. „Čínsky cisár Seun-ho zaviedol hru v karty už v roku 1120, aby poskytol svojim konkubínam viac rozptýlenia. Ale prvým prameňom k tejto rozprávke je lexikón Ching-tse z roku 1678,“ píše v dejinách kariet Grupp.

Alebo je možné, že sú z Indie, kde majú dokonca spodobenie boha Šivu so štyrmi rukami, pričom v každej z rúk drží pohár, palicu, meč a kruh – čo sú pomerne exaktné pôvodné symboly z karát. Niektoré verzie hovoria, že k nám možno doputovali od saracénov cez Perziu a severnú Afriku. Postupne sa dostali na západ do Talianska.

Alebo keď Mauri dobývali Španielsko. Tejto verzii by nahrával fakt, že kartám sa aj na území Španielska hovorilo naipes – úzke papiere a pôvod slova naib možno nájsť v arabčine. Ibaže Korán predpisuje moslimom, aby sa hracím kartám vyhýbali rovnako ako alkoholu.

Neobstáli ani teórie o tom, že ich k nám zavliekli kočovní cigáni alebo si ich ako suvenír priniesli križiaci z poslednej výpravy. Nič z toho sa nedá potvrdiť.

Isté je len to, že pred rokom 1300 sa o kartách nikde nenachádza ani zmienka a najstaršie dochované karty sú datované rokom 1430. Pochádzajú zo Stuttgartu a nájdeme na nich lovecké scény dvorskej spoločnosti.

Francúzska dáma

V tom čase mali za sebou karty už výrazný vývoj. Pôvodné meče, palice, poháre a mince neskôr v Nemecku nahradili zeleň, červeň, žaluď a gule. Vo Francúzsku kríž, pika, srdce a káro. Z nich sa vyvinuli tie, ktorým hovoríme dnes kanastové alebo žolíkové. Boli šablónovitejšie a na rozdiel od taliansko-španielskych alebo nemeckých mali menej zložitú kresebnosť.

Pribudli postavy kráľa a šľachticov a v podobe Visconti –Sforza sa zachovali aj tarokové tromfové karty z roku 1480, ktoré ešte nemali číslovanie. Visconti-Sforza sa považujú dnes aj za prvé tarotové vykladacie karty. Obrázky a postavy sa často zamieňali a dopĺňali. Mať svoju individuálnu sadu kariet sa považovalo za znak noblesy, výrobcovia chceli svojim zákazníkom vyhovieť, aby mohli vlastniť jedinečné karty.

Keďže Lyon bol od konca 15. storočia významným mestom v produkcii kariet, v tom čase sa presadili francúzske farby a odtiaľ sa veľmi rýchlo rozšírili do celej Európy. Nevytlačili však pôvodné, existovali vedľa seba. K postavám kráľa, rytiera, horníka a dolníka Francúzi okolo roku 1420 doplnili dámu. Nahradili ňou rytiera. Taliani ju zaradili medzi kráľa a rytiera. Niektoré verzie karát mali okrem kráľa a dámy aj celý dvor s kuchárom a služobníctvom.

Veľa sa experimentovalo aj s inými tvarmi, farbami a znakmi – známe sú kartové varianty s kačicou, srnou, sokolom či volavkou.

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Téma: Víkend


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Mika svoju kapacitu podľa SNS vyčerpal. Nahradiť by ho mohol Rezník

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

KULTÚRA

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú.

Neprehliadnite tiež

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

Česi na objednávku vlády nikoho neuniesli, predbehli nás v inom

Kajínek, gangster Krejčíř aj kmotor Mrázek. Českí filmári vedia, kde hľadať hrdinov.

Oscarové pesničky môžu byť gýč. Zhodnotili sme tohtoročné

Citové vydieranie a jednoduché okopírovanie úspešného vzoru. Niekedy však piesne vo filmoch prekvapia.

ROZHOVOR

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú, riaditeľ Art Film Festu Peter Nágel vysvetľuje prečo.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop