Čertove obrázky, diablova modlitebná knižka, to nie je len hra o šťastí. Bicyklovať a plávať sa v detstve nenaučí každý, ale hrať karty, to je čosi iné. Túto zručnosť si osvojujeme akosi mimovoľne. Dedíme ju automaticky a dostávame do krvi spolu s pravidlami hier, slangovými výrazmi a často aj s obľúbeným balíčkom kariet po babičke. Mnohokrát pamätajú nejednu veľkolepú partičku kanasty či žolíka.
Luxusné čertove obrázky
Páža kalichov z Viscontiho tarotu z rokov 1442 – 77 z dielne Bonifacia Bemba so zlatým pozadím. (zdroj: © Beinecke Rare Book and Manuscript Library, Yale University, New Haven)Tie najcennejšie a najstaršie hracie karty, ktoré sa do dnešných dní dochovali, aktuálne ponúka Metropolitné múzeum v New Yorku na výstave s názvom The World in Play: Luxury Cards, 1430 – 1540.
Neúplné balíčky kariet, medzi nimi najznámejšie stuttgartské karty, Visconti Sforza tarot, karty Petra Flötnera z Norimbergu alebo the Cloisters playing cards pochádzajúce z neskorého stredoveku, sú ručne maľované, bohaté na detaily aj lemované zlatom. „Nevieme veľa o hrách, ktoré sa týmito kartami hrávali, ale často išlo o hazard, a preto sa hra zakazovala. Samozrejme, šľachta bola od týchto pravidiel oslobodená,“ povedal pre médiá kurátor výstavy Timothy Husband.
Ako sa to v Európe s kartami vlastne začalo, je síce dodnes nejasné, no paradoxne, overiteľné a doložené zmienky o ich výskyte môžeme nájsť práve v cirkevných nariadeniach, ktoré kartové hry zakazujú.
Claus D. Grupp v knižke Hracie karty a ich história uvádza, že keď sa nevedno odkiaľ presne kartové hry okolo roku 1300 objavili, začali sa šíriť epidemickou rýchlosťou a boli také obľúbené, že sa cirkev rozhodla zakročiť. Už z roku 1376 zo dňa 23. mája sa dochovalo nariadenie, ktoré Florenťanom pod hrozbou trestu zakazovalo hrať karty. Nasledovali zákazy v ďalších mestách, v roku 1378 v Regensburgu, 1380 v Norimbergu a o dva roky neskôr karty zakázalo aj Flámsko.
Než prišla kníhtlač
Karty pri tom vždy hrali úplne všetci - králi aj kardináli, mešťania aj roľníci, mnísi aj slúžky - máme o tom v literatúre aj výtvarnom umení dôkazy. Pojmy karta a charta majú spoločný pôvod a význam v liste papiera.
“„Nevieme veľa o hrách, ktoré sa týmito kartami hrávali, ale často išlo o hazard, a preto sa hra zakazovala. Samozrejme, šľachta bola od týchto pravidiel oslobodená.“
„
Muselo to byť v tom čase očarujúce, držať prvý raz karty v rukách. Nebola to len hra, pozornému oku dokázali farebné ploché obrázky s výjavmi postáv porozprávať celé príbehy bez toho, aby človek vedel čítať. Knihy sa rozšírili až od polovice 15. storočia a boli veľmi drahé a vzácne.
O tom, že hracie karty boli mimoriadne populárne, svedčia práve spomínané zákazy. Cirkev sa pravdepodobne zľakla, že by karty okrem hazardu a bezbožných chodníčkov mohli ľudí nielen lákať na neresti, ale, nedajbože, by so sebou priniesli aj nejakú, hoci aj frivolnú osvetu.
Dejiny v tomto smere poznajú ukážkový príklad v postave obzvlášť fanatického mnícha z talianskeho mesta Siena Johannesa Capistratusa, ktorý sa zaslúžil o to, že na hranici zhorelo nielen množstvo kariet, ale aj samotných kartárov.
Capistratus poňal túto problematiku za svoju osobnú agendu a keď v rokoch 1453 až 1456 kázal v Nemecku, nadobro tam zmaril prekvitajúce obchody majiteľov dielní. Prísnym zákazom ich úplne ožobráčil.
Karta kráľa zvoncov zo sady Petra Flötnera z Norimbergu pochádza z rokov 1485 – 1546, © Germanisches Nationalmuseum, Norimberg, foto: Monika Runge (zdroj: © Germanisches Nationalmuseum, Norimberg, foto: Monika Runge)Odkiaľ prišli?
Medzi obľúbené a šírené domnienky patria úvahy o tom, že karty pochádzajú z Číny z čias prvých papierových peňazí. „Čínsky cisár Seun-ho zaviedol hru v karty už v roku 1120, aby poskytol svojim konkubínam viac rozptýlenia. Ale prvým prameňom k tejto rozprávke je lexikón Ching-tse z roku 1678,“ píše v dejinách kariet Grupp.
Alebo je možné, že sú z Indie, kde majú dokonca spodobenie boha Šivu so štyrmi rukami, pričom v každej z rúk drží pohár, palicu, meč a kruh – čo sú pomerne exaktné pôvodné symboly z karát. Niektoré verzie hovoria, že k nám možno doputovali od saracénov cez Perziu a severnú Afriku. Postupne sa dostali na západ do Talianska.
Alebo keď Mauri dobývali Španielsko. Tejto verzii by nahrával fakt, že kartám sa aj na území Španielska hovorilo naipes – úzke papiere a pôvod slova naib možno nájsť v arabčine. Ibaže Korán predpisuje moslimom, aby sa hracím kartám vyhýbali rovnako ako alkoholu.
Neobstáli ani teórie o tom, že ich k nám zavliekli kočovní cigáni alebo si ich ako suvenír priniesli križiaci z poslednej výpravy. Nič z toho sa nedá potvrdiť.
Isté je len to, že pred rokom 1300 sa o kartách nikde nenachádza ani zmienka a najstaršie dochované karty sú datované rokom 1430. Pochádzajú zo Stuttgartu a nájdeme na nich lovecké scény dvorskej spoločnosti.
Karta Svet z Viscontiho tarotu z rokov 1442 – 77 z dielne Bonifacia Bemba so zlatým pozadím. (zdroj: Beinecke Rare Book and Manuscript Library, Yale University, New Haven)Francúzska dáma
V tom čase mali za sebou karty už výrazný vývoj. Pôvodné meče, palice, poháre a mince neskôr v Nemecku nahradili zeleň, červeň, žaluď a gule. Vo Francúzsku kríž, pika, srdce a káro. Z nich sa vyvinuli tie, ktorým hovoríme dnes kanastové alebo žolíkové. Boli šablónovitejšie a na rozdiel od taliansko-španielskych alebo nemeckých mali menej zložitú kresebnosť.
Pribudli postavy kráľa a šľachticov a v podobe Visconti –Sforza sa zachovali aj tarokové tromfové karty z roku 1480, ktoré ešte nemali číslovanie. Visconti-Sforza sa považujú dnes aj za prvé tarotové vykladacie karty. Obrázky a postavy sa často zamieňali a dopĺňali. Mať svoju individuálnu sadu kariet sa považovalo za znak noblesy, výrobcovia chceli svojim zákazníkom vyhovieť, aby mohli vlastniť jedinečné karty.
Keďže Lyon bol od konca 15. storočia významným mestom v produkcii kariet, v tom čase sa presadili francúzske farby a odtiaľ sa veľmi rýchlo rozšírili do celej Európy. Nevytlačili však pôvodné, existovali vedľa seba. K postavám kráľa, rytiera, horníka a dolníka Francúzi okolo roku 1420 doplnili dámu. Nahradili ňou rytiera. Taliani ju zaradili medzi kráľa a rytiera. Niektoré verzie karát mali okrem kráľa a dámy aj celý dvor s kuchárom a služobníctvom.
Veľa sa experimentovalo aj s inými tvarmi, farbami a znakmi – známe sú kartové varianty s kačicou, srnou, sokolom či volavkou.
