Budeme sa raz vedieť pozrieť na Juraja Jánošíka inak ako očami romantizmu a socialistického realizmu? V Štátnej opere v Banskej Bystrici sa to zatiaľ celkom nepodarilo.
Operný dom v Banskej Bystrici oživil opernú prvotinu Jána Cikkera z roku 1953. Predstavenie v réžii činoherného režiséra Romana Poláka odmenilo premiérové publikum potleskom postojačky. Kritika divadlo pochválila, že opäť raz „zveľadilo úctu“ k histórii slovenskej opery.
Dá sa k tomu niečo dodať? Nielenže dá. Treba.
Cikker je autor medzinárodného formátu, ale k presvedčivému hudobnodramatickému štýlu sa prepracúval postupne. A jeho prvotina, kedysi búrlivo oslavovaná, značne zostarla. S odstupom času sa na nej prejavilo, aké povážlivé súvislosti sa viažu na dobu jej vzniku.
Juro Jánošík v Banskej Bystrici. (zdroj: ŠOBB)Jánošík má názor na legislatívu
Môže za to hlavne libretista Štefan Hoza, ktorý príbeh poňal v štýle popisného realizmu, so silnými staroopernými prvkami (árie, vložené tanečné scény) a akcentovaním témy triedneho boja, ktorá bola vtedy aktuálna.
Druhotriednosť libreta obnažujú titulky. Prinášajú nejeden úsmevný moment, či už ide o metódy útlaku poddaných (A keď si starý a nevládny, ubijú ťa a odoženú bez milosti.), alebo hoci o Jánošíkov revolučný pohľad na platnú legislatívu (Nikdy som nedeptal zákony spravodlivé.).
Z čisto hudobného hľadiska je Juro Jánošík hodnotné dielo, lenže operný začiatočník Cikker svojou úprimnou a miestami aj vtipnou hudbou nedokáže zachrániť celkový dojem. Ten by bol, pravda, o niečo lepší, keby sa dielo reprodukovalo s väčšou presnosťou súhry a intonácie v orchestri aj na javisku.
Ľud ako hrdina
Ansámbl banskobystrickej opery pod vedením dirigenta Mariána Vacha však odviedol obrovský kus práce. Jánošík je slovenská „grand opera“ s veľkým zborovým partom (ľud ako hrdina), s tanečnými scénami (folklorizmus v štýle SĽUK-u, ale aj tančeky dekadentného panstva na zámku), a s dlhým zoznamom sólových postáv.
(zdroj: ŠOBB)
(zdroj: ŠOBB)Veľká postava je len jedna – zbojník Jurko, samozrejme, tenor. S jej speváckymi nárokmi (menej s tými hereckými) sa čestne popasoval Michal Hýrošš. Režisér sa mohol vydať cestou psychologickej „pravdivosti“ (v súlade s predstavou autorov), alebo sa mohol pokúsiť dielo interpretovať z odstupu a posunúť ho tak preč od socialistického realizmu. V oboch prípadoch by však bolo potrebné dať tvár a jednotnú štylizáciu hereckej akcii sólistov a zboru.
A postrehnúť a v scénickom stvárnení využiť rad hudobných impulzov, ktorými operný skladateľ upozorňuje režiséra – a divákov – na nejednu dôležitú súvislosť, ktorá sa nedá vyčítať z libreta.
Práca versus výsledok
Namiesto toho sa predstavenie odohráva v znamení rozporu a medzi poetikou diela, fragmentárnym hereckým prejavom (bezradnosť nerovná sa úspornosť) a vkusným, striedmym vizuálom (scéna Jaroslav Valek, kostýmy Peter Čanecký). Tanečné vstupy v choreografii Stanislavy Vlčekovej odvážnejšie vykročili k interpretácii, no len miestami a v celkovom kontexte pôsobili izolovane.
Ostáva spomienka na jednotlivé výrazné spevácko-herecké kreácie: Zuza Veroniky Mihalkovej, Jánošík senior Jána Gallu, Uhorčík Martina Popoviča, Okoličányi Ivana Zvaríka, Gajdošík Jozefa Gráfa či Mara Evy Luckej. A obdiv zoči-voči obdivuhodnému penzu odvedenej práce ansámblu, ktorá však tentoraz, ako to už v divadle niekedy býva, nevyústila do zmysluplného výsledku.
