Keď v 80. rokoch dostala kapela Pražský výběr zákaz hrať, jeho gitarista MICHAL PAVLÍČEK založil kapelu Stromboli, s ktorou si robil hudobné výlety do sveta fantázie. Opäť s ňou teraz koncertuje a pripomína, ako sa dá unikať diktátu hudby.
Z akých pocitov vzišla hudba Stromboli?
„Zásadným zlomom, ktorý kapelu postavil, bolo pre mňa stretnutie s Bárou Basikovou. Dostal som vtedy priateľské pozvanie na koncert kapely Precedens, kde spievala. Hneď som pocítil, že sa niečo zomelie. Učarovala mi svojím spevom a nekontrolovateľne som sa dal uchvátiť. Stala sa mojou primadonou. Skladal som pre ňu pesničky ako zaľúbený, omámený skladateľ a každý koncert bol pre nás veľkým spoločným šťastím na pódiu. Bolo to krásne obdobie intenzívneho vzťahu, na druhej strane však vnútorne dosť rozhárané, lebo som mal rodinu a nebol som schopný to všetko zvládať.“
Myslíte si, že tvorivé impulzy môžu byť plnohodnotné, keď človek nie je rozháraný?
„Ťažko povedať, veľkú časť tvorby Stromboli som skladal, keď som ešte Báru nepoznal. Po zákaze Pražského výběru som mal v rodine zložitú situáciu. Umierala mi mama a ja som zrazu začal robiť hudbu so smutnejším, hĺbavejším, temnejším odtieňom. Ten „výberovský“ exhibicionizmus ustúpil kamsi do úzadia. Boli to všetko veci, ktoré sa napokon objavili na prvom dvojalbume Stromboli. A Bára to ešte umocnila.“
Napriek smutnejším náladám prinášali Stromboli v totalitných rokoch pocit slobody a uvoľnenia. Pomohli tomu aj Morgensternove dadaistické texty. Ako vás viedli?
„Jeho básne som objavil v prostredí divadla, kde som v tom čase pôsobil. Našiel som v nich hneď zaľúbenie, vystihovali moje imaginatívne a abstraktné nálady, mali v sebe zvláštnu zvukomalebnosť a nádhernú obraznosť. Úplne ma niesli. Boli pre mňa zároveň únikom z akéhosi boľševického videnia pesničkových textov.“
Nechceli ste už s mocou zápasiť o texty?
„Textári pesničiek vždy rôzne kľučkovali, aby prešli cez komisie. Tak som si hovoril, sympatickejšie než sa špiniť takýmito zdegradovanými spôsobmi je siahnuť po svetovom autorovi a dosadiť jeho texty. Stoja nad všetkými režimami a nemajú ideologické, len silne emotívne zafarbenie. To je pravá tvár Stromboli. Nikdy to nebola kapela, ktorá by bola v tomto zmysle proti režimu, bola skôr výletom do sveta abstrakcie. Potvrdzovali to aj texty Zuzany Michnovej v pesničkách Carmen či Kvůli ní. Tú ostrú, provokatívnu líniu, v ktorej človek musel reagovať a zarevať, som mal v Pražskom výběre. V ňom bola jedna časť môjho ja a v Stromboli tá druhá, kde som mohol lietať.“
