Na stole je skicár s kresbami vtáčikov, nedojedená čokoláda je zahodená v koši, pod kreslom zostali zabudnuté hodinky. Kto býva v tejto hotelovej izbe? Mladá upratovačka Audrey nemá rada svoju robotu, ale vie, že vďaka nej má denne niekoľko hodín na to, aby sa zasnívala vnímala svet cez životy druhých.
Je hrdinkou filmu Vtáci a ľudia, ktorý francúzska režisérka Pascale Ferran nakrútila pri parížskom letisku Roissy.
Zvláštne miesto. Je zahalené závojom sterility, nekonkrétnosti a odcudzenia, hoci práve ono je centrom ľudskej aktivity. Kto je na letisku, je v pohybe, plní si cieľ, plán alebo sen, žije. Letisko je dôkazom globálneho sveta, a napriek tomu praje anonymite.
Každý je tam tak trochu sám. Audrey by si želala, aby ju niekto zo všetkých tých pasažierov, čo sú nútení prespať v letiskovom hoteli, pustil do svojho sveta. A samu ju prekvapí, v akej podobe sa jej to splní: zmení sa na vrabca, vítaného hosťa izbových okien a nenápadného pozorovateľa.


Možno si diváci nebudú po niekoľkých mesiacov pamätať, čo sa vo filme Vtáci a ľudia udeje. Vymyká sa zo štandardných postupov rozprávania, nemá klasickú príbehovú logiku. Pascale Ferran ju nakrútila s mimoriadnou, vzácnou slobodou.
Napriek tomu má v sebe akúsi hypnotizujúcu silu a najmä prísľub, hoci ničím nepodložený, že tvorivá fantázia, ktorou je naplnený, nakoniec vyústi v nejaké racionálne finále či záverečné odtajnenie. V kinematografii je málo takýchto úkazov.
Keď francúzska režisérka tento film pred dvoma rokmi uvádzala na festivale v Cannes, povedala: "Svet ovládlo šialenstvo, ktoré zasiahlo do našich životov. Film preniklo presvedčenie, že neexistuje svet na jednej strane a naše individuality na strane druhej. Svet do nás vstupuje, modeluje nás, mení nás, kontaminuje nás. Máme spoločný osud, myslime na to."
Dnes túto filmovú esej uvádza prehliadka francúzskych filmov Creme de la creme. Premieta sa v utorok v bratislavskom Kine Film Europe o 20.00.