Aké dobré science-fiction, povedal si režisér BEN WHEATLEY, keď v mladosti čítal kultový román J. G. Ballarda Mrakodrap. Fascinovalho búrlivý príbeh spoločenstva, ktoré v luxusne navrhnutom mrakodrape, kde malo všetko, čo potrebovalo, prepadlo dekadencii a vzájomnej nenávisti. Dnes je čas sfilmovať ho, povedal si a do kín priniesol úžasné, aj vizuálne pozoruhodné dielo. Rozprával sa s nami na festivale v San Sebastiane.
Prečo bol Ballard v apokalyptickej nálade, keď v 70. rokoch písal Mrakodrap? Neboli to v porovnaní s dneškom nevinné časy?
„Nevinné? Neviem, či boli horšie, alebo lepšie, mne sa rozhodne zdali hrozné. Bol som chlapec a bál som sa jadrovej vojny, každý deň pri správach som myslel na to, čo sa môže stať. Áno, dnes je zas obrovskou hrozbou terorizmus, akosi sa mi však znáša lepšie ako strach z toho, že v ktorejkoľvek minúte môžeme vybuchnúť, všetko bude v sekunde zničené a my roztrhaní na kusy. Ballard musel veľmi citlivo vnímať ekonomický regres, s ním spojené sociálne a politické nepokoje a len si domyslel dôsledky.“
Čo u vás v Británii Ballard znamená?
„Všetci ho majú doma na poličke. Aj mne na Mrakodrap padol zrak, keď som dokončil film Pole v Anglicku, a chvíľu som nevedel, čo by som mal ďalej robiť. Zrazu to bola pre mňa samozrejmosť, až som sa čudoval, že ho dodnes nikto nesfilmoval.“
Bolo to u vás povinné čítanie? Prečo sa práve on stal takým ikonickým?
„Vystihol ľudskú hru na Boha: niekto postavil dom, ktorý zvonka vyzerá krásne, ale žiť sa v ňom nedá. Súčasťou príbehu je sociálne inžinierstvo, experiment, ktorý nevyšiel a viedol k technokratickej spoločnosti. Zbláznil som sa do tej knihy, hoci som vôbec nevedel prečo. Myslel som si, že som v bezpečí, že len čítam nejaké sci-fi, ktoré by mohol napísať aj Philip K. Dick, a zrazu som bol ako kladivom udretý po hlave. Pýtal som sa, do frasa, toto čo je? Vôbec som nevedel, čo sa deje, ale žral som to.“
Režisér Ben Wheatley (vľavo) a jeho hlavný hrdina Tom Hiddleston. (zdroj: TASR/AP)To sa stáva aj pri vašich filmoch. Človek dlho nechápe, čo sa v nich deje.
„To som veľmi rád, ďakujem. Je dobre, keď sa to človeku deje. Že je zmätený a musí sám hľadať cestu von.“
Myslím, že aj vašou skúsenosťou je, že väčšinou stretávate milých, dobrých, priateľských ľudí. Prečo sa nám teda spoločnosť javí ako nebezpečná, nepriateľská a odcudzená?
„Neviem. Možno je chyba vo vašom vnímaní, že sa necháte pomýliť tým, čo je okolo nás. Skúste si však teraz uvedomiť, kde to vlastne sedíme. Sme v Španielsku, v San Sebastiane, tri míle od občianskej vojny. Pár kilometrov iným smerom zas ľudia nemajú čo jesť, piť, hladujú. To, čo žijeme, je ilúzia, hovoril Ballard. Veľká ilúzia, ktorá dlho nepotrvá. Ja som si na jeho slová spomenul, keď prišiel finančný kolaps. Tak, a je to tu: teraz si už z bankomatu nevyberieme peniaze, v obchode nebudú žiadne potraviny, chladničku budete môcť vyhodiť. Čo myslíte, čo vtedy urobíte? Kam v takej situácii budete schopná zájsť?“
