Ak sa máme rozprávať o šťastí, najprv si ho definujme. Čo to vlastne je?
Ak uvažujem nad samotným slovom, prvé, čo si uvedomujem, je, že sme vyrabovali jeho význam. Mnohým slovám sme zobrali hodnotu. Pojmu šťastie sme dali až príliš ekonomickú dimenziu. Keď niekomu poviete slovo šťastie, zväčša si predstaví náhodnú skutočnosť. Vyhral som niečo v lotérii. Niečo pozitívne príde ku mne zvonka, niečo, k čomu som ja neprispel. Ak to chápeme v tomto zmysle, je to skôr akási pomyselná latinská fortuna.
A v zmysle ľudského vnútorného šťastia?
Vtedy sa mi spája so synonymami blahobyt, spokojnosť, pohoda. Sú určité sféry života, ktoré sa ma bytostne dotýkajú.
Ktoré?
Spoločenská sféra, sféra vzťahov, potom ekonomická sféra, ďalej sféra životného prostredia a nakoniec, plným právom, sféra duchovného a kultúrneho života. Keď sa mi všetky sféry napĺňajú, môžem povedať, že som šťastný. Všetky štyri sú potrebné, aby som prežil normálny, pohodový deň, keď mi nič nechýba.
Máme túžbu po šťastí vrodenú? Prečo máme potrebu ju napĺňať?
Existuje výskum, ktorý tvrdí, že až päťdesiat percent dispozícií k šťastiu máme geneticky daných. Desať percent pochádza z vonkajších zdrojov a štyridsať percent je to, čo si človek utvára v sebe samom. A čo je to, čo si utvára vo svojej hlave? Možno to, že dokáže smelo a zároveň pokorne vstúpiť v pravde do svojej vlastnej existencie. Ak by som sa mal vyjadriť vo filozofickej rovine, tak to, že človek má odvahu správne uchopiť autentickosť svojho života.
Zjednodušene povedané byť sám sebou?
