Na našej filmovej škole sa pestuje dojem, že psychologická a sociálna dráma je svätým grálom kinematografie, hovorí režisér PETER KRIŠTÚFEK. Aj naňho to vraj malo vplyv: rozhodol sa, že takú nikdy nenakrúti. Film Moja prvá a druhá samovražda chystá, aby dodal vážnosť komediálnym žánrom.
Chystáte film o samovražde. Znamená to, že sa cítite psychicky v pohode?
„Nikdy som nechcel spáchať samovraždu a tentoraz budem o nej skôr vtipkovať. Čierny humor je najlepšia obrana pred svetom. Moji hrdinovia majú síce samovražedné sklony, ich najväčším problémom však je, že potrebujú na seba upozorniť. Zo svojho okolia poznám takých vydieračov pomerne veľa, mal som sa kým inšpirovať.“
Neznepokojuje vás, že ich máte okolo seba toľko?
„Nepopieram, že je to zvláštne, ale mňa to s normálnymi ľuďmi vlastne ani nebaví. Ľudia s čudným správaním ma trénujú v empatii, ľahšie sa mi potom píše.“
Komédia bola prirodzená voľba?
„Samozrejme, že by sa o samovražde dalo filozofovať a ja ju ani nechcem nijako zľahčovať. No bolo by dobré, keby sme o nej dokázali uvažovať aj s iróniou. Dosť som o tejto téme čítal a fascinovalo ma, čo hovoria ľudia, ktorí samovraždu chceli spáchať. Niektorí vraj deň predtým boli celkom v poriadku a veselí, to rozhodnutie prišlo akoby v skratovej situácii. Iní zase tvrdili, že keď sa rozhodli, cítili, ako sa im uľavilo. To vedomie, že už všetko stratili, ich úplne oslobodilo, zrazu mali pocit, že niet obmedzení ani hraníc, že môžu urobiť čokoľvek a že to bude beztrestné. Oslobodili sa od pocitu viny a výčitiek svedomia, ktoré v nás zakorenila kresťanská civilizácia. A ten konkrétny moment ma zaujímal.“
